Srdecne vas pozdravujeme z Tonj

Popoludnia s de...

Najprv sa ospravedlnujem, ze pisem bez diakritiky. Kedze nemozeme byt dve za jednym notebookom a Monika na svojom poctivo pracuje, pisem na pocitaci jedneho z bratov a ten tu slovenske pismenka nema :-) A asi najcastejsie budem pisat tu a takto hromadne. Jednak pre nedostatok casu a jednak pre pripojenie na internet… nie vzdy rychle, ak vobec mozne. Tak si to teraz uzijem a napisem dlhyyy mail. Som zvedava, ci vydrzite citat az do konca :-) Co najskor by mali pribudnut aj nejake fotky.

Musim povedat, ze sme sa tu celkom udomacnili. Uz vieme, kto je kto, kde a kedy sa co pravidelne kona… teda takmer :-) V poslednom case sme veru dost zaneprazdene, najma od minuleho vikendu "makame ako fretky" :-) Vieme totiz napodiv vela veci – robit s pocitacom, dokonca na nom kreslit, vieme prat, upratovat, umyvat, nakladat, vykladat, skladat… tak sa snazime byt uzitocne :-) Kazdy uz pre nas vie vymysliet pracu. Otec Cyril dufa, ze za nejake 3 mesiace stihneme v radiu roztriedit veeela GB nahravok ktore su len tak nasypane do niekolkych adresarov. Otec Henry nam dal korejske “suciastky”, z ktorych sa nam uspesne podarilo poskladat dostatok zaluzii pre novu budovu misie a len co sme skoncili, dal nam dalsie prace ako pranie vankusov a potahov na matrace z Chartumu, cistenie kupelni, umyvanie izieb a okien a vraj sa chystaju zajtra zabit prasa, tak ci vieme varit bravcovinu… Otec James nam dal zas nacvicit pesnicku, ktoru budu nahravat do radia – dnes vecer sme ju nacvicili s jednou sestrou a jednym chalanom, zajtra nahravame. Brat Charles chce, aby sme hrali na anglickych omsiach – kludne, aj tak to cez silne hlasy a bubny nepocut. Brat Raju si hoci o deviatej vecer spomenie, ze mu treba prepisat 11 zaverecnych testov do skoly do dalsieho dna a brat John nam zas dal zoznamy s bodmi z testov. Fabrizio nas zapojil do ukladania a triednia kontajnerov s humanitarnou pomocou, co sme si vyskusali aj v korejskej obmene spolu s lekarom Stevom a zdravotnou sestrou Joanou. Zo sestier nas zatial zamestnala len sestra Antonieta, ktorej sme pomohli s pripravou misijnej nedele minuly vikend. Ano, tu bola misijna nedela o tyzden neskor. Si predstavte, ked sa v Afrike zbiera na misie….

Takze cez tyzden musime rano vstat tak, aby sme o 6:00 boli na rannom rozjimani, potom su ranne modlitby a omsa spolu s detmi. Potom mame volnu chvilu, ktoru niekedy vyuzivame napr. na dokoncovanie prepisovania a pod… Potom ideme na ranajky a odtial bud do radia alebo do novej budovy misie. Vraciame sa na obed okolo pol druhej. Najeme sa a ak je cas, trochu si oddychneme a utekame opat pracovat. Ked sa vratime, venujeme sa deckam v oratku. Assuntu ucime trochu na gitare, maleho Johna uci Monika na klaviri a Lorsa citat a pisat, s dievcatami nacvicujeme pesnicky a s najmensimi spievame alebo sa hrame (Kolo kolo mlynske a Aleluja sabalaba su najvacsie hity), alebo niekedy posluzim ako vankus zaspavajucim drobcom. O malicke deti sa totiz staraju surodenci, takze ich nosia so sebou a kedze sa starsi hraju, malicki vlastne cez den vacsinou vobec nespia. Tak necudo… Moje meno je pre tunajsich ludi prilis narocne, takze ma deti dost dlho volali Monika :-) Ale pre zjednodusenie je moje sudanske meno Rena :-) Okolo 18:15 nasleduje ruzenec na ihrisku (deti sa takmer pretekaju, kto sa bude modlit) a vecerne slovko, 19:30 mame vecerne modlitby so salezianmi, sestrami a skupinkou chlapcov a potom veceru. Cez vikend vstavame tak o hodinku neskor. Takze spat sa snazime chodit skoro, ak nam to vyjde, obcas stihneme aj pred polnocou. :-) Obcas treba aj nieco oprat a mam dojem, ze moje tricka to uz dlho nevydrzia. Kazdy den jedno operiem – jednak v tom teple z cloveka dost tecie, jednak sa zababrem pri praci, ale hlavne preto, ze mali drobcekovia nemaju problem vyvalat sa v piesku a ktovie com inom a potom sa na mna vesat, takze som potom nie len cista ako oni, ale aj voniam ako oni. A maly John vcera povedal, ze keby mohol, tak by ma premenil, aby som bola cierna… ako oni. :-)

Velku cast minulej nedele sme teda stravili v misijnych stankoch s cenami, ale aj v sobotu popoludni sme boli pri kostole na programe “Parent`s day”. Islo vlastne o kulturny program ziakov pre rodicov. Zahrala dychovka chlapcov a dievcat zo skoly, potom nasledovali nejake prejavy a basne, akrobaticke vystupenie, niekolko piesni a scenok, ale aj tri tradicne tance, jeden z kmena Dinka, druhy Bongo a treti neviem…. Asi vsetky nejak spojene s predsvadobnymi a podobnymi zvykmi. Ludia sa na takychto programoch velmi dobre bavia (zeny vykrikuju, vybehnu medzi ucinkujucich a tancuju s nimi) a pre nas su zase sposobom poznavania miestnej kultury. Dobrym zdrojom informacii je pre nas aj maly John. Rad s nami travi cas, obcas nam pomaha a popritom sa ho vselico povypytujeme. Maly ho volame len s Monikou medzi sebou, aby sme ho odlisili od brata Johna, ale v skutocnosti nie je az taky maly. Ma 15 rokov a vysku takmer 2 metre. Pravy Dinka boy, len nastastie nema jazvy-ciary na cele, a vytiahnute len 2 zuby (niektori vraj maju aj 6…spolu s tymi jazvami to odlisuje prislusnikov kmenov a muzov od chlapcov). Tak napriklad vcera nam vysvetloval, ako je to s nevestami a kravami. Dcera je pre rodinu velky biznis, lebo zenich a jeho rodina za nu musia zaplatit kravami. Ak je viac zaujemcov, rodicia daju dievca vacsinou tomu, kto da viac. Kto je teda bohaty, moze si takto kupit aj viac zien, ale kazdej musi postavit dom, aby sa navzajom nepohlusili. A ak ma kazda manzelka zo pat deti… tak su rodiny pocetne…No umrtnost je velka, ludia sa vraj doziju tak do 50. Niektori krestania zvyknu mat 1 zenu, ale platit musia tiez. Johnovi sa zdalo nepochopitelne, ze u nas sa za nevestu neplati a so svadbou suhlasi nielen chlapec ale aj dievca. A chlapci sa zenia ked maju okolo 18-20 rokov, dievcata sa vydavaju hoci aj 15-rocne. Synovia sa musia zenit poporadi od najstarsieho. A dievcata sa s chlapcami na verejnosti nesmu ani drzat za ruky (otazku ze ci sa nesmu ani manzelia John komentoval ze ked su manzelia tak by mohli, ale preco by sa mali?), takze tu sa za ruky vodia chlapci a muzi. Dievca nemoze ani samo cestovat, jedine s rodicmi alebo bratmi, alebo neskor ked sa vyda, tak s manzelom. A vraj Dinka hovori ze je hladny az ked 2 dni nejedol.

Inac sposob zivota v Afrike je inyyy ako u nas. Ti ktori viete aky som spomaleny film sa nemusite o mna obavat… tu som priam rychlik. :-) Vsetko sa tu totiz robi v pohodicke, ak vobec. A zazrak, ak nieco drzi pokope. A pokial ide o pracu, ako je nosenie veci atd., to je robota zien a dievcat, takze je takmer divne, ak vam chlapec pomaha nieco nosit. Tak som tu nie len rychlik ale aj rambo. :-) No ten ich sposob prace… ale vsetko su to dosledky dlhej vojny. Vyzera to tak, ze je dolezite robit tu veci s deckami, pracovat a tak… aby sa naucili co je to systematicka a vytrvala praca a poriadok. K tomu poriadku dodam tolko, ze smetne kose tu vlastne nie su, cize vsetko zahadzuju okolo seba… Ti poriadkumilovnejsi mozno nieco zhrabu na kopu a zapalia. Ale dvor misie chlapci rano poctivo zametaju. Chlapci a dievcata na internate sa snazia byt obleceni slusne. Skolske uniformy maju dokonca casto aj vyzehlene. Co myslite, aku zehlicku pouzivaju? Ano, taku na uhlie …

Este pridam zopar zaujimavosti: sudanske deti nepoznaju sampon ani silonky a pri pohlade na plysoveho medveda sa smeju – ze je to hracka, ale na co vlastne je dobra? Tu sa hraju s loptou, tocia koleso, vrchnaky z flias s vrchnakom od pera ako vlcka, tahaju auticko, ktore si sami vyrobia, ale naco taky maco? Cuduju sa nad znamienkami na nasej bielej kozi a nad nasimi vlasmi. Mnohi chlapci hovoria, ze sa chcu ozenit s europankou, dokonca sme dostali uz aj nejake ponuky na sobas. :-) Ale nebojte sa, neprezradzame, ze sme zatial bez manzelov, tak to zatial vsetci vzdali.

Pocasie je tepleee, ale stale sa obcas objavi riadna burka, ktora ochladi vzduch a vodu v kohutiku a znepojazdni cesty a internet. No zatial ma nespalilo, aj ked som uz trochu chytena od slniecka. Ale bude teplejsieee… Skorpiony som zatial zabila len dva, o hmyz v nasom byvani sa stara jasterica, ktora sa sice objavuje zriedkavejsie, ale uz nie v kupelni ale v izbe. Zaby sa snazime vzdy vyhodit, aj ked jedna sa nam tu kdesi zakutrala…

Pokial ide o jazyk, radsej sa nepriznavam, ze som ucitelka anglictiny. Africka vyslovnost anglictiny je totiz takaaa vzialena od europskej, ze niekedy je to vesele. Ale v jazyku Dinka sa uz vieme pomodlit Zdravas, pozdravit a predstavit sa… no mne to pripada ako nejaka cinstina. :-)

A pre tych, co sa pytaju na stravu, je celkom fajn. Len niekedy mozno lepsie nevediet z coho a ako je pripravena. :-)

Takze sa tu mame dobre, sme zdrave a vporiadku. Vacsinou z misie chodime len do radia a novej budovy a do kostola, a raz som bola s bratom Johnom kusok od Tonj, inak nikam nechodime, vlastne ani cez mesto nie, no slubili nam navstevu niekolkych okolitych dedin a kolonie malomocnych.

Biedu tu vidno vsade dookola, no myslim, ze miestni ludia to vnimaju uplne odlisne. Zvacsa vobec nemaju predstavu ako moze vyzerat rovna cesta, rychlost, pestra strava… Aj ked zas nemaju problem povedat vam, aby ste im dali topanky, oblecenie, jedlo… Tazko je im pochopit, ze inde sa zije aj inac. Nie vsetci maju to stastie ze mozu chodit do skoly. A ak aj chodia, len niektori z nich sa dostanu dalej do skol, minimum si najde dobru pracu. Zvacsa sa budu starat o kravy… Tazko je im mysliet na to, co bude. Aku buducnost vlastne maju tieto deti, ktore su take nadherne, ako tie nase…?

Chcem vas opat poprosit o modlitby za nas a za nase cierne detusiky a specialne za mier v Sudane a za pokojny priebeh referenda.

Majte sa krasne a pozehnane +

Rena(ta) a Monika