Šťastný Nový rok prajem všetkým, tentokrát z „civilizácie“

No áno, zo Sudánu sme sa z bezpečnostných dôvodov na nejaký čas presunuli do Kene. Miestni ľudia síce tvrdia, že žiadne problémy nehrozia, ale ako ich pomaly spoznávam... Je možné, že prípadné nepokoje sa k Tonj nepriblížia, ale v prípade potreby sa odtiaľ človek dostane ťažko, hlavne ak zablokujú cesty, zrušia lety... čo tu vôbec nie je neobvyklé. A tiež z týchto dôvodov je teraz nemocnica bez lekára (a iných spoľahlivých zdravotníckych pracovníkov), tak

padlo rozhodnutie požičať nás na nejaký čas do Bosco Boys v Nairobi. Nedávno odtiaľ odišli Aďa s Klárkou, no ešte je tu Lucia a poznáme tu aj Simona a Philipa, ktorí sa nedávno vrátili z Tonj. Človek by teda nepredpokladal, že nám bude za Tonj smutno, ale...
No aby som začala poporiadku. Mnohí sa pýtate, ako sme prežili sviatky, tak to trochu zhrniem deň po dni.

23. 12. Deň sme strávili zväčša prípravou a úpravou kostola a nácvikmi s našim zborom. Chlapci pripravili aj jasličky do kostola aj do kaplnky  na spôsob trávového domčeka v štýle Dinka, len škoda, že vždy všetko dozdobia umelými kvetmi a lesklými mašľami a pod. Monika zalomila rukami: „Pane Bože, ak sa ti toto páči...“ U nás by to každý pokladal za strašný gýč, no pre nich je to krásne a tak sa snažia... tak aspoň preto sa to hádam páči aj Pánu Bohu. Večer sme vonku pozerali film o živote Pána Ježiša. Nevadí, že obraz bol sekaný, všetkým sa páčil, aj keď myslím, že najmenšie deti mnohým veciam nerozumeli.

24.12. Štedrý deň. Ani som to na začiatku takmer nespozorovala. Mali sme nácvik spevu, čo sme s chlapcami nejako natiahli až do obeda hrou na gitare. Pokúsila som sa vytvoriť z kvetov a lístia nejakú dekoráciu do kaplnky, ale kým som hľadala Moniku, nechala som ju pred dverami a ... zožrali ju prasiatka (nie Moniku ale dekoráciu :-) ) . Takže nič :-) Poobede sme dostali pozvanie na „vianočnú party“ do rádia, pričom sme najprv dostali za úlohu nachystať niekoľko košieľ ako darček pre zamestnancov. Party začala koledami a modlitbou, pokračovala jedlom a končila prejavmi. Už som spomínala, ako majú radi siahodlhé prejavy? Sú v tom majstri. Omša bola o 21:00 hod., pričom väčšina pesničiek bola v reči Dinka, tak sme si naše pripravené nechali na neskôr, aj keď Tichú noc sme si odpustiť nemohli. Po omši sme mali na misii večeru: polievku o. Henryho, jeden koláč od sestier, druhý prinesený z Talianska a k tomu kórejské ryby z konzervy. Okolo polnoci sme večeru zakončili niekoľkými koledami.

25.12. Náš slávny zbor mal spievať na prvej omši o 8:00. Samozrejme, ak sa na niečo v Afrike spoľahnete... Na začiatok omše prišli 3 speváci, polovica spevákov dokonca došla ešte počas omše, zvyšní ani nedošli. Ani Arkanjelo, ktorý mal hrať na gitare. V polovici došiel aspoň Santino a pred koncom omše aj Donato, tak som jednému strčila do ruky basu, druhému gitaru a bolo... to dosť „vtipné“. Náladu som si popravila obedom. Keďže kuchárka mala voľno, kuchtili sme my – kuraciu polievku. Bola tak trochu na sudánsky spôsob, v rámci možností a obsahu skladu obsahovala len kurča, cibuľu a halušky a slovenské koreniny a vegetu. No a stihli sme aj puding k večeri. Br. Raju uvaril vajíčka s karí a ryžu. Poobede sme po niekoľkých minútach gitary s Wilsonom išli s Monikou do novej budovy pomôcť sestre Terezine s prípravou slávnostnej večere. No mňa vzal br. Charles spolu s chlapcami na pick-upe k sestrám FMA zapriať sestre Tereze požehnané Vianoce. Sedela som vzadu pri chlapcoch, no stálo to zato – videla som totiž, ako deťom okolo cesty hádzali cukríky, ktoré dostali od br. Charlesa. Aj s málom sa dokážu rozdeliť. Inokedy som dala Jamesovi v alobale kúsok čokolády s hroznovým cukrom.  Kúsok od nás stálo dievčatko. James rozbalil alobal a všetko jej to dal. Na takýchto prejavoch vidno, aký význam má saleziánska výchova.
Večera začala posvätením novej budovy a končila pudingom a pukancami. Potom sme spievali koledy vo všetkých jazykoch, aké sa dali a napokon sme si žrebovali mená, kto dá komu darček. Mňa si vytiahol o. Henry a ja o. Cyrila.

26.12. Na omši sa náš zbor konečne zmohol a pekne to odspievali, gitaristi a Monika - huslistka odohrali. Neskôr po druhej omši sme sa opäť zišli a išli sme do väzenia, ktoré je za kostolom. Zaspievali sme väzňom vo dvore niekoľko kolied a rozdali cukríky. Aby mali aj oni Vianoce. Čo ma prekvapilo, boli tam aj celkom mladí chlapci, možno aj 16-17-roční a tiež ženy, väčšina z nich bola buď tehotná, alebo mali malé bábätko.

27.12. Opäť sme boli vo väzení , tento krát na omši aj s keksami a malinovkou pre väzňov a ani teraz si nás tam nenechali :-)

28.12. Vybrala som sa pomôcť sestre Aquinate do nemocnice. No dala mi takú „najvhodnejšiu“ prácu – registrovať prichádzajúcich pacientov, zapísať si meno, pohlavie, vek a bydlisko a tým, čo nemajú „knihu“ vypísať aj tú. No strašná sranda. Oni mi nerozumeli anglicky a ja im dinkovsky. A keby aj, takmer nik nevedel, koľko má rokov. Našťastie sa na chvíľu zastavila Assunta a potom došiel Kolonga, lebo by som s tým nepohla. A tak sa Kolonga pýtal, ja som písala a spolu sme tipovali ľuďom vek, ženám napríklad podľa toho, koľko majú detí (tak napr. 5 detí mohlo znamenať okolo 27-28 rokov). Pomedzi to mi Kolonga rozprával o vojne, o tom, že v ich kmeni (Pari) má dievča skôr možnosť rozhodnúť sa, či sa za niekoho vydá, o tom, že dievčatá sa nepredávajú za kravy, len rodičia dostanú napr. 5 kráv a nejaké peniaze ako poďakovanie za to, že dievča vychovali, o tom, že oni sú skôr farmári a chlapec predtým ako sa ožení musí sa 3 roky pripravovať – rok pomáhať otcovi na farmách, rok na farme, ktorú mu otec pridelí a rok pracuje na poli samostatne.
Postupové skúšky ôsmakov, ktoré mali začať sa nekonali. Rozvrhy a otázky, ktoré mali prísť z Chartúmu nedoši a tak sa testy odložili na neurčito. Nikoho netrápilo, že niektorí ôsmaci prišli z veľkej diaľky, že nevedeli, či majú ostať alebo sa vrátiť domov.

29.12. Spolu s o. Jamesom, sestrou Terezinou, Andreom a dvoma ženami z nemocnice sme boli v leprosáriu Laicok. Bola tam omša spojená s krstami väčšinou malých detí a tiež všetci dostali po balíčku keksov a kuse oblečenia k Vianociam. Chorí dostali lieky a jednej žene v zlom stave sestra Terezina ošetrila rany.
V Laicok žijú celé rodiny, pričom nie všetci sú malomocní – takmer všetky deti sú (vraj) zdravé. Kedysi dávno malomocných vyhnali z dedín a keď ich vyhnali aj z mesta, usadili sa v Laicok. Keď tam prišli prvé rehoľné sestry, tak ich malomocní vyhnali, práve preto, že ich vždy vyháňali.
S malomocnými sa stretávame aj pri kostole a na misii, ale v Laicok ich je toľko... Najhorší je pohľad na krásne malé bábätká v náručiach malomocných mám, ktorým chýbajú prsty na rukách a nohách.

30.12. Doobeda som opäť pomáhala v nemocnici. Najviac sa Kolonga smial, keď ho jedna staršia žena presviedčala, že má 10 rokov, lebo nedávno mala deväť. V nemocnici pracuje aj Mary. Má 2 malé deti – Georga a Thomasa. Ten druhý je malé bábätko a tak ho Georg stále nosí všade so sebou. Bývajú pri nemocnici a tak sú obaja neustále vystavení najrôznejším infekciám, až po TBC. Ale čo môžu robiť? Georg ktorého otec je z kmeňa Dinka, mama Nuba, babka Bongo a on je Zande sa celé dni potuluje okolo nemocnice a misie s ťažko dýchajúcim bábätkom v náručí. A keď Thomas začne plakať a Mary má chvíľočku času, sadne si s ním pod altánok k prichádzajúcim pacientom a všetkým na očiach ho kojí. Ale v Sudáne je to úplne normálne.
Večer sa tu jednej mladej žene predčasne narodilo bábätko. Úplne malilinké. A jeho otec odmietal, že je jeho. Až sestry s pomocou Andreu ho presvedčili, a tak si niekoľko minút po ťažkom pôrode vzal ženu a dieťa domov.

31.12. Ráno som pripravila izbu a ovocie pre biskupa Mazolarriho, ktorý sa cestou zastavil a po návšteve sestier FMA prišiel aj s ďalšími ľuďmi na obed. Večer o 17:00 mala byť komunitná adorácia, ale posunula sa o hodinu, pretože o. James zabíjal prasa :-)
Silvestrovská omša mala začať 21:00 hod., ale tiež začala o hodinu neskôr. Sadla som si k našim chlapcom, ktorí ale spievali v zbore, tak som spievala aj ja – dinkovské pesničky. No musím povedať, že aspoň polovicu z nich som už vedela a na druhý deň ešte viac :-) Po omši br. Charles s chlapcami doniesli „starého muža“ – rok 2010 ako postavu chlapa z drevenej konštrukcie a kartónu, poobliekanú do starého oblečenia s nápisom 2010 a niečím vypchatú. Tento starý rok potom vtipne aj s hrami obviňovali zo všetkého zlého, čo sa minulý rok udialo, ale aj obhajovali ho tým dobrým. Za dobré mu James ponúkol „sódu“ – lial doňho nejakú horľavinu. Keďže zlého bolo viac, starý rok o polnoci zapálili, všetci si popriali šťastný Nový rok a začala hudba a tanec do 1:00 hod. Potom sme sa vrátili na misiu a s chlapcami a br. Charlesom sme ešte chvíľu sedeli a rozprávali sa.

1.1.2011 Omša bola vyhlásená na 9:00 hod. O tom čase tam bolo asi 5 ľudí... začala o desiatej. No medzitým sa nik nemohol dohodnúť, či bude v kostole, alebo vonku. Keďže sa však zistilo, že nie je mikrofón a bedne, zvonku sme sa presunuli dnu. Omša trvala 2 a pol hodiny, pričom ľudia ako vždy postupne prichádzali, takže nakoniec bol v kostole stisk a vonku bolo ešte viac ľudí než dnu. Nemali šancu počuť. Ale asi to nikoho netrápilo.
O 9:00 hod. začali ôsmakom testy. Áno, v sobotu na Nový rok, a pokračujú ďalšie 3 dni, teda v nedeľu, pondelok a utorok. Všetci uvažujú, či bolo zámerom pokaziť kresťanom sviatky, alebo snaha skomplikovať cestu na referendum. Takto mali ôsmaci omšu večer, nemohli stráviť Nový rok doma a potom sa musia rýchlo ponáhľať do centra, kde boli registrovaní (mnohí ôsmaci už majú vek na hlasovanie v referende), pretože v čase okolo referenda majú byť cesty zablokované.
Z Indie sa vrátila sestra Antonieta a tak sme večer mali peknú spoločnú večeru.

2.1.2011 Posledný deň v Tonj. Po omši sme si balili veci a poobede som ešte hrala s gitaristami. Simonovi a Filipovi z Kene ktorí ich učili sme pripravili darček – video na ktorom chlapci hrali a spievali 2 pesničky, poďakovali im za všetko, popriali šťastný nový rok a hovorili, ako im chýbajú. Rozlúčkovú večeru ako býva keď niekto odchádza sme nemali. Veď my sa predsa vrátime. My sa za to modlíme a ostatní majú istotu...

3.1. Ráno o 3:00 hod. sme sa nasáčkovali do auta. Ja, Monika, o. James, traja ašpiranti, ktorí mali mať medzi siedmou a ôsmou autobus do Juby (na referendum) a Fabrizio s ďalším Talianom. Kufre upevnil br. Charles na strechu. Asi po 1,5 hodine ich išiel o. James skontrolovať a ... dva kufre chýbali. Samozrejme môj a Monikin. Tak sme to otočili. Monikin sme s odtrhnutým dnom asi po polhodine našli, ale môj nie, celou cestou až do Tonj. Tam o. Jamesa vystriedal br. Charles a Taliani vystúpili a nastúpil Angelo, ako tlmočník v prípade potreby. Našťastie sme po chvíli našli aj môj kufor, zaprášený, ale živý a zdravý :-) Takto nám cesta do Rumbeku namiesto 4 hodín trvala sedem, ašpiranti tam museli nocovať aby mohli ísť autobusom na druhý deň. A my sme čakali, či nám priletí lietadlo, lebo v kancelárii nikoho nebolo. Napokon sme o pol tretej vzlietli v lietadielku pre 16 ľudí a okolo siedmej s medzipristátím dorazili do Nairobi. Čakali nás síce na inom letisku, ale s pomocou sestry Patricie, ktorú sme spoznali v Yirol sa aj tento problém vyriešil. Pán Boh sa postaral.

4.1. Trochu sme si oddýchli, vybalili sa a oprali veci a poobede počas hier sme hrali pexeso a rozprávali sa s chlapcami.

5.1. Spolu s Luciou sme boli v meste vybaviť nejaké veci a niečo nakúpiť, lebo sme potrebovali zmeniť peniaze, Monika kúpiť nový kufor a tiež sme potrebovali nejaké oblečenie, lebo v Sudáne sa všetko akosi rýchlo rozpadáva. Cestovali sme matatu, čo je minibus pre asi 15 ľudí (no neznamená to, že je ich tam len toľko) a z hlasnej hudby môžete ohluchnúť. Človek naskakuje pomaly za jazdy a je tam človek, ktorý volá ľudí, zastavuje šoféra a vyberá peniaze.

6.1. Prvýkrát som bola v Langate a hneď som začala učiť angličtinu. No jejoooo. Je tam dokopy asi 26 chlapcov, rozdelených do 4 tried. Ráno po omši všetko umývajú, čiže nalejú na podlahu mydlovú vodu a tú potom stierajú metlami a handrami. Na raňajky tam máme spolu chlieb a čaj s mliekom (mňam :-) ). A začína vyučovanie. Rozvrh zatiaľ nemáme, tak sa tak všelijako striedame. Medzitým je prestávka, keď sú chlapci na ihrisku, alebo sa len tak hráme a rozprávame. Často spomínajú Kláru a Aďu, aké sú dobré a ako im je za nimi smutno. Na obed je githeri – zmes strukovín ako fazuľa, kukurica a ešte čosi, prípadne s trochou zeleniny. Je to celkom fajn, až nato, že tie čierne bodky naozaj nie sú korenie, ale chrobáčiky a červíčky a nájdete tam aj tŕnie a iné zaujímavé veci :-)

7.1. V Langate sme boli už spolu s Monikou. Začala učiť matematiku. A poobede opäť pexeso, pesničky a iné hry s chlapcami a večer bola pekná piatková adorácia.

8.1. Najvýraznejšia skúsenosť dňa? Dvaja malí, možno 10-roční chlapci fetujúci lepidlo na zastávke autobusu. A takých je tu veľa...

9.1. V Sudáne začína referendum. Tam to nie je tak ako inde, že rozmýšľame, odhlasujeme a potom ošomreme, že nedopadlo tak, ako sme chceli, alebo sme spokojní.
V Sudáne ide o život. O veľmi veľa životov. Aj o životy mnohých ľudí, ktorých mám rada. Ide aj o ich kresťanskú vieru a budúcnosť. V Sudáne ide teraz o všetko. Prosím, modlite sa.

Tak asi tak. Zatiaľ nemôžem spoľahlivo porovnať Tonj a Nairobi. Hoci som doteraz písala, že pomaly spoznávam ľudí a kultúru v Sudáne, nedávno som zistila, že to len vidím. Spoznávať som začala možno po dvoch mesiacoch a kedy budem chápať, netuším. Je to úplne iný svet. Pre nás dosť nepochopiteľný a až pomaly sa človek dostáva hlbšie. Niekedy je to ťažké, no každý človek sa učí, niekedy aj na vlastných chybách. A v Tonj som sa mnohokrát presvedčila, že sa učíme navzájom. Aj vnímavosti a otvorenosti pre druhých.
Nairobi je veľké moderné mesto podobnejšie nášmu svetu, pochopiteľnejšie a bližšie našej mentalite, aj keď zatiaľ radšej nebudem hovoriť, kým nepoznám viac. No Monika hovorí, že sa tu skôr cíti ako doma. V Tonj normálne ulice možno vyzerajú podobne, ako tu ulice v slume. Nik nás tu nepýta za ženu :-) môžeme chodiť  samé po ulici, je tu teplá voda, čisto, chladnejšie, chlapci v Bosco Boys sú rozumní a majú dosť veľký rozhľad.
No ak mám pravdu povedať, najradšej by som sa vrátila do tej „diery v buši“, ako raz nazval Tonj Khamis a mnohí by mu dali za pravdu. Moja myseľ je stále tam s našimi deťúšikmi a chlapcami. Tam nemajú ani také šance, ako tu v Nairobi. Majú možnosť vidieť svet len z jedinej perspektívy – perspektívy hlineného domčeka uprostred stáda kráv. Nepoznajú nič iné. Deti nevedia, čo je čistota, čokoláda, obyčajná hračka, niekedy ani WC a dospelí, čo je rovná cesta, vzdelanie a vytrvalá práca. Čas, ľudské šťastie a ľudský život sú pre nich úplne iné pojmy ako pre nás. Aj v porovnaní s Nairobi sú niekoľko storočí pozadu. Život sa tam takmer vo všetkých ohľadoch akoby zastavil pred stovkami rokov a nepohne sa, pokiaľ tam nebude mier a nebudú tam prichádzať lekári, učitelia a ľudia, ktorí otvoria Sudáncom nové obzory, potiahnu a rozbehnú ich a dajú im šancu, aby sa mohli postarať sami o seba. Ukážu im, že treba aj dávať, treba odpúšťať, ďakovať a prosiť, treba sa pozerať na druhých ako na bratov, nie na tvorov za ktorých život sa dá platiť. Oni sa dokážu učiť, dokážu sa „nainfikovať“ dobrom. Len im treba pomôcť a postaviť ich na ich vlastné nohy, aby nečakali, čo dostanú, ale aby sami dávali. Myslím, že podmienky tam sú neľahké, no práve preto ma moja myseľ stále ťahá tam. K tým najslabším.

Všetci mi sľúbili modliť sa za nás. Aj my sa môžeme len modliť, aby zvládli referendum aj ďalšie udalosti v mieri, aby ich Pán Boh ochraňoval a aby sme sa tam čoskoro mohli zasa stretnúť.
Aj vás všetkých prosím o modlitby a ďakujem za všetky povzbudenia a podporu. Pozdravujeme vás všetkých spolu s Monikou a prajeme vám krásne januárové dni, nech rok 2011 pre vás začína šťastne a nech vás Pán ochraňuje +
Renáta a Monika