14. 9. 2014 Malindi - Keňa

Všetkých vás srdečne pozdravujem z Malindi :)
Ako tak pozerám do kalendára, už som tu dva mesiace. Ani veriť sa mi nechce. Ušlo to ako voda.
Je štvrtok večer (myslím práve teraz, keď začínam písať, lebo netuším aký bude deň keď skončím a keď sa to, čo práve čítate, ocitne na stránke :) )

a práve nemáme internet. Ale radšej som začala písať, kým mám zopár minút voľného času :)

Takže opäť začnem udalosťami posledného mesiaca. Keďže sa mi nechce písať dvakrát to isté, pomôžem si textom z reportu, ktorý som písala začiatkom týždňa, takže to bude možno trochu suchšie :)
Tu si ľahko uvedomujem, že na Slovensku začal školský rok. Aj tu len nedávno deťom začali aj skončili prázdniny a už sú pripravené začať tretí, posledný trimester tohto školského roku. Počas prázdnin sme chceli pritiahnuť čo najviac detí, aby mohli zmysluplne tráviť čas v bezpečnom prostredí, rozvíjať svoje talenty, pestovať záľuby, naučiť sa niečo nové a zároveň si odpočinúť. V tejto oblasti známej turizmom a sexturizmom nie je pre deti bezpečné potulovať sa po okolí a vyhľadávať dobrodružstvá.

A tak sa zrodil čitateľský klub v Jarkinej réžii. Deti mohli každodenne prichádzať do centra a čítať knihy primerané ich veku. Vlastniť hoci aj malú knižku je v tejto oblasti veľký luxus a mnohé deti majú s čítaním a porozumením problém (taký istý problém ako u nás :) ). Aj teraz sa snažím jednému chlapcovi s čítaním pomôcť. Abecedu pozná pomerne dobre, ale nevie spájať hlásky do slabík a slov, tým skôr, že v angličtine sa hlásky v abecede čítajú ináč ako v súvislých slovách, anglická abeceda má inú výslovnosť ako swahilská. A deti hovoria jazykom giriama...
Vďaka sponzorom Jarka nakúpila pomerne veľké množstvo nových kníh, nielen literatúru odporúčanú podľa úrovne a ročníkov, ale aj beletriu v zjednodušených verziách. Aj starší žiaci sa radi zapojili. Chceme, aby si deti nielen obľúbili čítanie, ale aby sa tiež naučili o knihy dobre starať. Všetkých čitateľov po prečítaní každej knihy „vyskúšali“ buď kolegovia z centra, Jarka, alebo niekto zo stredoškolákov, aby zistili, koľko si toho zapamätali a čomu všetkému porozumeli a prečítanú knihu zaznačili do špeciálneho hárku. Minulú sobotu Jarka svoj klub zhodnotila a výhercov ocenila peknými knižkami.
Jimmy začal s futbalovým klubom a Sony naplánoval akrobatický klub, no ich členovia sa neskôr pozapájali do ostatných aktivít.
Jedným z problémov v tejto oblasti je, podobne ako inde, pozeranie nevhodných filmov vo verejných „video rooms“ (nedá sa to nazvať kino :) ), hoci aj cez škáry a cez pootvorené dvere. Preto sme pre deti ako alternatívu spustili naše vlastné piatkové premietanie videa. Na programe boli kreslené rozprávky ako Leví Kráľ 2, Madagaskar, či Doba Ľadová.
Počas niekoľkých voľných dopoludní, prípadne aj v sobotu popoludní, učila Jarka niekoľko šikovných detí základom práce s počítačom. Píšu krátke texty vo Worde a učia sa vytvoriť jednoduché obrázky v Skicári. Zároveň sa učia pravidlám pri práci s počítačom.
Môj Melody club začal nácvikom niekoľkých piesní. Aj po sobotách učím decká jednoduché pesničky v angličtine (Aleluia šaba laba, Thank you, thank you Jesus, Our father, Cha cha cha, we march together, If you´re happy...) a najväčší úspech mala zatiaľ pesnička Boh dobrý je v jazyku giriama, po svahilsky, anglicky a slovensky. Deti si občas len tak pri kreslení začnú spievať Boh dobrý je, alebo pomiešajú angličtinu so slovenčinou... Alebo malý James na pláži asi 5 minút v kuse na plné hrdlo spieval stále dookola: God is so good, God is so good :)
No v rámci Melody clubu sme sa naučili pesničku o Fatimskom zjavení v angličtine (tú čo máme aj v slovenčine) a plánovala som aj jednu vo svahilčine, ale nejak sme to nestihli. A postupne sme sa sústredili na nácvik divadla. Najprv sme si s deťmi niekoľkokrát pozreli kreslené video o zjavení Panny Márie vo Fatime a s niekoľkými deťmi sme pripravili jednoduché divadielko práve o týchto udalostiach. Miriam, ktorá sa učí za krajčírku a mama Evelyn nám pomohli s kostýmami pre hlavné postavy. Myslím, že som vám už niečo spomenula v minulom maili. Presne v tom čase sa ako odpoveď na naše plány v kostole v Msabahe objavila práve socha Fatimskej Panny Márie, ktorá obyčajne býva v kostole vzdialenom asi 8 km od nás (no môžem neveriť na zázraky? :) ) A tak sme ju mohli ísť spolu s deťmi každý deň pozdraviť. Dôvodom celých týchto príprav bolo to, že sme si za patrónov USHIRIKIANO centra zvolili práve Fatimskú Pannu Máriu a troch pastierikov – Luciu, Františka a Hyacintu. A vyzerá to tak, že oni to vzali na vedomie :)
Sobota 23. 8. bola pre naše centrum veľkým sviatkom. Začali sme bežným sobotňajším programom, ktorý ale v rámci pozerania videa obsahoval aj kreslený film o Fatime. V rámci prednášky sa deti oboznámili s dôležitosťou jednoduchého a čestného života a Jimmy im v jazyku giriama prerozprával Fatimské udalosti. Nasledovalo precvičenie piesní a začalo divadielko. Deti odohrali svoje úlohy naozaj vynikajúco a potlesk si skutočne zaslúžili.
Presunuli sme sa do kostola ku soche Fatimskej Panny Márie, kde sme spoločne zaspievali známu Fatimskú pieseň a pomodlili sa jeden desiatok ruženca. Každé jedno Zdravas bolo treba vetu po vete predmodlievať, keďže mnohé z našich detí do kostola nechodievajú a modlitby nepoznajú, niektorí sú katolíci, iní baptisti alebo patria (aspoň oficiálne) k iným kresťanským denomináciám a máme aj moslimské deti. Otec Hillary sa deťom prihovoril, požehnal nás a posvätil dva obrazy Panny Márie Fatimskej. Tie sme potom v slávnostnom sprievode s piesňami zaniesli do kancelárie centra. Aj tú nám o. Hillary posvätil a jeden obraz sme zavesili na stenu. Druhý obraz bude slúžiť na púte k Fatimskej Panne Márii, ak niekedy pôjdeme do kostola v ktorom sa nachádza. Zatiaľ ho máme v bytíku :) Po skončení oficiálnej časti mnohé deti chodili po skupinkách obrazy obdivovať :)
Oslava pokračovala spoločnými tancami a potom sa už všetci tešili z obeda, ktorý nám pripravili niektoré z mám. Ryža s fazuľou všetkým chutila vynikajúco a každému sa ušlo aj mlieko. Myslím, že deti budú na tento deň s radosťou spomínať.
Radosťou bol naplnený aj nasledujúci piatok, kedy sme tých najsnaživejších „hercov“ z Melody club za odmenu vzali do „Falconry“ v Malindi. Myslím, že korytnačka, ktorá tam je, bude asi najväčšia na svete :) je fakt obrovská. Boli tam aj malé korytnačky, krokodíly, jaštery, jedovaté hady (pľuvajúca kobra, čierna aj zelená mamba, pytón a mnohé ďalšie), opica a nádherné dravé vtáky (najmä mláďatá, napr. haje, nejaké sokoly, lizard buzzard, ale majú aj sovy a raneného orliaka morského – starajú sa o poranené vtáky a siroty-mláďatá vtákov). Mimochodom, Falconry je len pár krokov od nášho bytu a tak krik orliaka počujeme denne...milá zmena pomedzi krákanie čiernych vrán :) ). Po tomto zážitku sme išli na niekoľko minút na preliezačky a hojdačky (prosím pekne, podarilo sa nám cenu zjednať – pre 7 detí chceli od nás takmer 7E, no zjednali sme to na takmer 2 Eurá, za niekoľko minút na starých kovových preliezkach...no niektoré deti boli na preliezačkách prvý krát v živote) a po obede sme strávili nezabudnuteľné chvíle na pláži. Keďže do auta sa nás 11 ťažko mohlo zmestiť, so Sonym sme išli tých 7km do Marine Parku na bicykloch. A ja aj naspäť.
Poslednú prázdninovú sobotu sme pre deti zorganizovali športové súťaže na futbalovom ihrisku. Mali sme päť disciplín: beh, kopanie lopty cez obruč, skok do výšky, skákanie cez švihadlo a skákanie vo vreci. Deti sme rozdelili do troch kategórií a tak sa zapojili všetci, od najväčších po najmenších. Každý získal aspoň keks za účasť v každej disciplíne (no ťažko dáte dvojročným deťom skákať vo vreci... tak som im vrece dala do jednej ruky, staršieho súrodenca/sesternicu do druhej :) a bežali :) ) a výhercom sa ušli aj nejaké ceny. Bolo to veselé a príjemné zakončenie prázdnin. V týchto dňoch sa už rozbieha tretí trimester.
Ešte pokiaľ ide o školu, stále čakáme na školské výsledky niektorých oneskorencov, no tým, ktorí počas minulého trimestra usilovne pracovali, sa ušli odmeny v podobe sladkostí, pasteliek, jednoduchých školských ruksakov a pod.
Tento týždeň sme začali chodiť po školách a platiť školské poplatky. No jejda...jeden by si nemyslel, že je to také zdĺhavé. Najprv treba ísť do školy potvrdiť, aké sú poplatky na tento trimester, či sa nezmenili. Potom treba zaplatiť a počkať, kým riaditeľ/sekretárka vypíšu bloček pre každého žiaka, a ešte ich upozorniť, aby napísali, že to platí naše centrum. V iných školách sa platia poplatky cez banku. Tam treba po zistení cien ísť do banky, zaplatiť a do školy doniesť výpis za ktorý škola vypíše bloček. Niekedy nemajú pri sebe bločky, alebo tam nie je osoba, ktorá je oprávnená ich podpísať,...a treba tam ísť znova. Niektoré školy sú vzdialené na kilometre a nie do všetkých sa dá dostať autom. A tak sme v tých najvzdialenejších boli autom, no ostatné obiehame na bicykloch. Boli by to príjemné cyklistické túry, keby cestičky neboli zasypané pieskom. A tak sa stane, že musíte miestami zísť z bicykla a tlačiť, alebo vás šmykne a poriadna modrina je na svete.
Vo štvrtok (toto dopisujem v nedeľu :) ) sme sa rozdelili po dvoch a tak sme mohli prejsť viacej škôl. Vyrazili sme pred deviatou. My so Sonym sme zaplatili poplatky vo dvoch pred-školách :) doniesli bločky z jednej základnej školy a zároveň riešili niekoľko disciplinárnych problémov, vybavili donesenie bločkov na jednej strednej škole a zistili, že na ďalšej, veľmi ďalekej nemajú bločky, takže sa tam budeme musieť vrátiť. No aspoň sme vybavili, aby dievča neposlali domov, lebo poplatky zaplatíme. Naspäť sme dorazili okolo pol druhej. V piatok sme obišli bývanie jednej babičky, ktorej dcéra nechala na krku 2 vnučky a zmizla, potom sme boli v jednej zo štátnych škôl, v obchode s babkou a jej vnučkami nakúpiť uniformy, v ďalšej škole vybaviť ich prijatie, za krajčírkou vybaviť, aby ušili spomenutým dievčatkám sukne, ktoré v obchode nemali, na návštevu u ďalšej rodinky... to všetko na bicykloch... Odpočívala som strúhaním pasteliek pre deti na sobotu, čím som si vyrobila pľuzgiere na prstoch... Keď sa vrátim na Slovensko, asi sa dám na cyklomaratón :)
Keď som už pri tých školách a bločkoch, vždy treba na bločkoch kontrolovať mená, lebo ich môžu dokomoliť. Ináč tie mená sú srandovné. Niektoré mená v angličtine ľudia píšu správne (Jimmy, Thomas, Patrick, Mary...) iné skomolia. A sú tu aj vtipné mená z angličtiny (Happy, Melody,...). Mnohí tu majú arabské mená (Ismail, Halima, Ali,...), alebo swahilské či giriama mená. Majú väčšinou 3 mená. Najčastejšie sú: Kadzo, Kanze, Chai, Karembo, Kahindi, Kazungu,...
Sporiace skupinky a lekcie pre ženy prebiehali ako obyčajne. Mamy si teraz berú viacej pôžičiek na školské poplatky, školské topánky pre deti. Jednu z prednášok (pre 2 skupinky) som opäť mala ja. Témou bola výživa dieťaťa od narodenia do 2 rokov. Takže hádajte o čom som hovorila týmto ženám, ktoré majú 7, 9, niektoré aj 13 detí... o kojení :) a trochu aj o ďalšej strave pre deti nad 6 mesiacov... A prekladal to 20-ročný Sony :) No tvárili sme sa asi celkom múdro :) lebo niektoré mamy sa aj pýtali... napr. na to, čo môže byť príčinou, keď je dieťa stále hladné, napriek tomu, že ho práve nakojili, ako správne odstriekať mlieko a pod... :) Mala som pripravenú prezentáciu z obrázkov nafotených z jednej africkej príručky a bábiku na demonštráciu. V skutočnosti ale demonštrovali práve mamičky kojace priamo počas prednášky. Pár minút po tom ako sme hovorili o polohách pri kojení, Gabriel, synček Neemy, si vypýtal svoje poobedňajšie mliečko postojačky :)
Jednu prednášku sme celkom v pohode zvládli, druhú sme ešte narýchlo dokončovali tento týždeň, keďže minule sme mali pri dverách HIV pozitívnu pacientku v ťažkom stave.
V predchádzajúcich lekciách Jimmy a Sony nadviazali na témy z predchádzajúceho mesiaca témou „Desať vecí, o ktorých by rodič mal hovoriť s tínedžerom“, pričom sme najviac zdôrazňovali preukazovanie lásky, záujmu a prevenciu rizikového správania. Potom sme prešli na tému „Základná hygiena pre deti“. Niektoré mamy sa síce vzorne starajú o čistotu najmenších, no máme aj také prípady, keď majú deti pokožku posiatu plesňami a do chodidiel zavŕtané piesočné blchy „jiggers“. Z prednášky si najusilovnejšie mamy, ktoré najpoctivejšie navštevujú workshopy a prednášky, odniesli ako darček fľašku dezinfekčného prostriedku. Hovorili sme aj o ľudských právach. Príklady ich porušovania netreba ďaleko hľadať, stačí sa poobzerať okolo seba a uviesť niekoľko každodenných prípadov. No a napokon sme mali aj prednášku o význame manželstva. Určite sa tu nájde zopár príkladov pekných vzťahov, ale drvivá väčšina prípadov je pravý opak.
Deti z malnutričného programu sa nám držia dobre. Dvojičky Naomi a Anna pomaličky ale isto rastú. Lela je už na tom dobre. Máme aj dvoch chlapcov, obaja sú s rovnakým menom Reuben, ktorí síce nie sú podvyživení, ale majú rakovinu krvi a z chemoterapie sú veľmi oslabení. Harusi, usmievavé krásne dievčatko už tiež vyzerá lepšie, no museli sme ju znova poslať na vyšetrenie, lebo jej ruky zasa kvári nejaká choroba.
Lenox s mikrocefalom mi robí radosť. Neboli v centre síce 3 týždne, lebo jeho babička musela ísť na pole, no chlapec vyzerá naozaj lepšie. Stále má opuchnuté nôžky, no hoci teraz nepribral, podrástol o dobrý centimeter a je veľmi živý. Asi sa mu páči moje žlté tričko :) Je veľmi radostný, pekne reaguje, šaškuje, smeje sa a teší. Verím, že čoskoro naozaj bude chodiť. Zatiaľ prepletá nožičkami s oporou, ale strašne sa mu to páči :)
Pre tieto deti chodíme pravidelne vypýtať nutričnú kašu, výživné „plumpy nuts“ a vitamíny k nutričným pracovníkom do nemocnice.
No tentokrát nám zrušili z výživného programu niekoľko klientov HIV mobilnej jednotky, lebo nepriberali. Ono je to často tak, že keď ide o mamu, ktorá má doma hladné deti, nečudo, že to nie je ona kto výživu dostáva. A keď pacient nepriberá, výživa nemá preňho význam. No mám pocit, že jedna z mám je čím ďalej tým chudšia :(
Niektorí sa pýtate, aké máme počasie. Tak môžem vám povedať, že väčšinou je teplo. Nie tak ako v Južnom Sudáne, ale predsa len teplo. Nepotrebujem dlhý rukáv ani dlhé nohavice...ani ráno o šiestej do kostola :) No nie je až tak vriaco, lebo tu takmer neustále pofukuje príjemný vetrík. Posledné dni pršalo, takže počasie je fajn. No slnko je aj tak horúce. Keď je pod mrakom, alebo človek pobehuje s deťmi na ihrisku, keď ide na bicykli pomedzi stromy a keď pofukuje vietor, ani nespozoruje, že by slnko pálilo. Až potom večer sa začnú objavovať biele pásiky po hodinkách, ruky opálené po rukávy, červený oblúčik pod krkom... :)
Na otázky niektorých odpovedám: áno, rastú tu baobaby :) Niektoré skutočne veľké a zaujímavé. No majú aj plody (čo som ja veru nevedela) na ktoré sa dá všeličo vyškriabať (viď foto z minulého mesiaca) a ktoré obsahujú semienka obalené kyslastým práškom...mňam :)
Moje obľúbené tomoko (alebo custard apple) asi momentálne nerastie, na mangá a ananásy teraz asi nie je sezóna, ale mala som vynikajúci kokos, všade dookola rastú papáje a guavy a dá sa zohnať aj passion fruit.
Okrem ovocia aj jedávame :) Raňajky a večere si robíme samy. S obedmi je to rôzne. Trikrát do týždňa jedávame so sestrami v areáli. Dvakrát chodíme k „mame Karise“, ktorá má maličkú reštauráciu. Výber nie je veľký, ale dá sa u nej dobre a lacno najesť (moje obľúbené a najčastejšie jedlá u nej sú chapati, omeleta, pilau, kachumbari – paradajky s cibuľou...na prírodno :) ). Na miestne pomery je to ale veľká reštaurácia medzinárodného významu, keďže tam chodia aj belosi (čiže ja a Jarka) :) Lebo lokálna reštaurácia tu znamená, že sa niekto rozloží pri ceste na jednu drevenú lavičku a vo vedierkach má ugali, fazuľu, prípadne ryžu... No a zvyšné dva dni v týždni nie sme v centre, takže záleží od situácie. Polievky sú v našej kuchyni asi najčastejšie jedlo :)
Ako tu cestujeme? Bežne chodíme autom (do mesta, do nemocnice, za sponzormi, do centra), no do rodín a škôl v dedine chodíme na bicykloch (výnimočne peši). Ja si zvykám chodiť peši aj na trh, do nemocnice, ak nemám príliš naponáhlo a pod... Ale ak je nutné, niekedy ideme tuk-tukom, prípadne aj matatu. Motoriek sú tu stovky, no to neskúšame, ak to nie je nevyhnutné :)
Ďalším zaujímavým úkazom, ktorý chcem dnes spomenúť sú pohreby. Na žiadnom som síce našťastie nebola, ale tie okolnosti... Pohreb je vraj pomerne drahá záležitosť. A keďže rodina zomrelého na pohreb často nemá financie, snažia sa ich čo najskôr získať (čo môže znamenať, že pohreb bude niekoľko dní, týždeň i viac po smrti). A to najčastejšie tak, že usporiadajú diskotéku (aj niekoľko diskoték) a vstupné použijú na pohreb. Takže keď sa niekde na okolí ozýva už od popoludňajších hodín hudba, vieme, že niekde niekto zomrel. No a pred samotným pohrebom sa ľudia zhromaždia – najmä na motorkách, niektorí aj na matatu, tuk-tukoch, peši a idú v sprievode po telo. Cestou trúbia, hulákajú, vykrikujú a jačia, až je z toho riadna šou a a niektorí si to, zdá sa, naozaj užívajú. Potom prinesú telo, stále za kriku a trúbenia, ale už menej divokého a zástupy ľudí idú na pohreb. Vždy idú mnohí. Jimmy mi na to povedal – dnes zomrel niekto v tej rodine, ale zajtra či pozajtra to môžem byť ja alebo ty... a ak my nepôjdeme na pohreb, potom neprídu ani nám...hmmm...

Aha, skoro som zabudla...odpoveď na jednu z vašich otázok – nie, tu nedávame deti na adopciu do Európy :) Snažíme sa ich zachovať s ich rodinami, v ich prirodzenom prostredí, tam kde sa narodili, kde raz asi budú žiť a kde môžu pomáhať vo svojej oblasti. Lebo naše investície tu nie sú len investíciami do konkrétnych jednotlivých detí, ale do tunajšej spoločnosti, ktorú tieto deti raz môžu pomôcť zlepšiť. No vieme, že v Keni sa takáto adopcia, dokonca ako biznis za peniaze, kúpa dieťaťa! objavuje...
No tu ešte aj väčšina sirôt má stále nejakých príbuzných, ktorým pomáhame so starostlivosťou o ne. Len naozaj vo výnimočných prípadoch sme pristúpili k umiestneniu detí do internátnej školy, či nebodaj do sirotinca.
No adopciu na diaľku sa už chystáme rozbehnúť. Majte so mnou strpenie :) začala som zhromažďovať materiály, ale je to niekedy sizyfovská robota. Lebo väčšina dospelých nevie, kedy sa presne narodili, dokonca niektorí nevedia, kedy sa narodili ich deti. Mnohí nemajú občiansky preukaz a väčšina našich detí ešte nemá rodné listy. Ťažko je získať tieto informácie, alebo pravé mená osôb, lebo ich používajú tak všelijako, v rôznom poradí, pridávajú ďalšie mená či prezývky... :) Jeden deň nám rodina povie, že otec má 8 detí od dvoch žien, o niekoľko dní sa dozvieme, že ich je 13 od 4 žien. A milý otecko si musí vytiahnuť špeciálny zošit, lebo si mená detí nepamätá :) Jeden deň mi tvrdí, že jeho žena mala 39 rokov, o pár dní tvrdí, že 42... a tak dookola... len sa pýtať a pýtať...detektívna práca...

Takže tak... Naša práca tu je naozaj veľmi, veľmi rôznorodá... Po večeroch ešte treba posedieť za počítačom, povypisovať nejaké papiere, doplniť informácie, napísať správu,... No skrátka, nenudíme sa... :) Naša práca je niekedy veselá, ale aj smutná, najmä keď ide o ťažké osudy niektorých rodín, sirôt,... A niekedy je naozaj ťažká, sizyfovská, alebo jednoducho preto, že mnohé veci sú pre mňa stále nové.
Niekedy nie je ľahko a preto vás chcem opäť, tak ako vždy, poprosiť o modlitby za nás, náš projekt, deti a rodinky...Všetci potrebujeme vaše modlitby... A zároveň vám za všetky modlitby, pomoc a podporu ďakujem. Určite vám to Pán Boh odplatí.
Prajem vám peknú sviatočnú nedeľu, zajtra požehnaný sviatočný deň a krásny zvyšok septembra...
a posielam trošku tepla :)
GBY+