17. 7. 2014 Malindi - Keňa

Pozdravujem z Afriky
Nedajte sa zmýliť diakritikou. Naozaj som po roku opäť v Afrike. Tentokrát však nie v mojom obľúbenom Tonj, ale v Malindi v Keni.
Čo všetko sa za ten rok udialo? Bolo toho veľa, ale v skratke – učila som v Hladovke štvrtákov a angličtinu

aj šiestakov, podarilo sa mi urobiť prvú atestačnú skúšku, užívala som si čas doma s rodinou...
8. 7. ráno sme vyštartovali z domu, cestou sme sa kde kade zastavili, až som sa zrazu opäť ocitla v lietadle, tentokrát s Mirom. Podvečer sme pristáli v Istanbule, odkiaľ sme vzlietli po polnoci, asi po 7 hodinách čakania. V Nairobi nás privítalo nové ráno a Dária s Ivkou a stredajší deň sme strávili s nimi na Slovenskej misii.
Vo štvrtok ráno ma odviezli na miesto kde stáva autobus, v ktorom som strávila nasledujúcich takmer 12 hodín. Cesta bola dlhá. Myslela som, že uvidím nejakú divočinu, ale najčastejšie pozorované objekty boli oproti idúce kamióny :) Akurát kúsok za Nairobi som zbadala niečo z afrického zvieratstva: najbližšie k ceste sa pásli stáda kráv a kôz, ale posedávali tam aj skupinky sivých opíc s červenými za...zadnými časťami tela :) Kúsok ďalej bolo niekoľko žiráf a v diaľke som rozoznala stáda zebier (áno, konečne som sa presvedčila, že naozaj existujú :) ) a iných zvierat, ktoré som pre veľkú vzdialenosť a rýchlosť autobusu nestihla rozoznať a pomenovať a nebol čas ich ani odfotiť.
Cikpauza bola len jedna, asi po 4 hodinách cesty, a po ďalších asi 4 sme došli do Mombasy, kde sme kvôli nejakým problémom vymenili autobus. Cez Mombasu sme išli dlho predlho a premávka tam bola naozaj šialená. No napokon som živá a zdravá vystúpila v Malindi. Čakať ma prišiel Jimmy a išli sme dopravným prostriedkom zvaným tuk-tuk. Tuk-tuk je také čudo čo má vpredu jedno koleso, vzadu dve, na vrchu je celtovine podobná strecha, volant je podobný ako na motorke. Ináč je to také plechové, je v tom veľký prievan a strašne to hrkoce. Je to vlastne opancierovaná motorka, spôsob mestskej verejnej dopravy popri motorke a matatu.
Aj túto časť cesty som v zdraví absolvovala a pred ôsmou som sa zvítala s Jarkou, ktorá je v projekte už druhý rok a robí tu kusisko práce.
Dostala som večeru, ubytovala som sa, vybalila...a ešte v polosne som mala pocit, že sa hojdám v autobuse, ktorý obieha kamióny :)
Bývame teda v byte s úplne normálnym zariadením, kuchyňou a kúpeľňou (prekvapí vás akurát umývadlo, ktoré má 2 batérie zvlášť – jednu na teplú vodu, druhú na studenú, aj keď tu tečie len studená, resp. taká, ako ju v nádrži zohreje slnko :) ), bez škorpiónov a podobných podnájomníkov. Jimmy tomu hovorí prison – väzenie. Keď ste vnútri, treba zamknúť mrežu a dvere zabezpečiť dvoma hasprami. Zvonku treba dvere na 6x zamknúť, potom ich zamknúť kladkou a ešte zamknúť aj mreže. Je tu aj terasa a okolo stromy. Okná sú také z tých otáčacích pásov skla a po väčšej spotrebe vody treba ísť na strechu skontrolovať vodnú nádrž či nedopúšťa vodu aj keď je už plná. Pitná voda sa kupuje vo veľkých bandaskách a pomocou zvláštneho mechanizmu sa do bandasky pumpuje vzduch, ktorý vodu cez rúrku vytlačí von. Hneď v susedstve je katedrála sv. Antona Paduánskeho, kde ráno bývajú sv. omše vo svahilčine, iba v nedeľu je jedna anglická.
Takže zatiaľ sa len pomaly rozkukávam.
V piatok ráno sme išli na omšu a potom do Ushirikiano centra. Nachádza sa v Msabaha v budove dispensary (klinika bez lekára), ktoré majú na starosti sestričky a v areáli je škola a františkáni, aj s kostolom. Jarka ma všetkým predstavila a začala mi ukazovať kde čo je, kde sa čo zapisuje,...ešte toho bude veľa. S Jimmym som potom išla na bicykloch navštíviť rodinku, kde sú dvojčatká, z ktorých vraj bolo také podvyživené, že nedokázalo chodiť, potom rodinu, kde centrum podporuje deti pri štúdiu a pomohlo zohnať materiál na stavbu domu, no ženička nechodí na workshopy a lekcie ako by mala. Po obede prišlo niekoľko žien zo sporiacich skupiniek. Jednej z nich totiž nedávno zomrelo postihnuté dieťatko, tak sa poskladali, aby jej prispeli financiami zo svojho mála a vyjadrili sústrasť. Spolu sme išli riadny kus. Na mieste pod prístreškom sedelo niekoľko žien a detí. Usporiadali sme pripravené lavice, odznelo niekoľko modlitieb, sústrastných slov a prejavov, piesní... Domáce ženy nám ponúkli čaj a mandazi (už som kedysi spomenula, že mandazi sa chuťovo podobajú šiškám, ale sú menej sladké a tuhšie, tieto boli tenké a v tvare trojuholníkov).
Sobota je venovaná deťom. Tie postupne prichádzali a Jarka im po modlitbe cez projektor pustila niekoľko pesničiek a fotiek z minula, potom klip o Noemovi, video o morských živočíchoch a jednu časť kresleného seriálu Maša a medveď. Nasledovala rozcvička a Sony (v centre pracujú 2 chalani – Jimmy a Sony) mal pre deti lekciu o vďačnosti. Potom som ja chytila gitaru, zaspievali sme zo 2 pesničky spolu a potom som ich jednu naučila. Program nepokračoval ako bežne, lebo deti si pre mňa pripravili program, ktorý si museli najprv precvičiť – niekoľko piesní a tancov, báseň, akrobatické vystúpenie,... A potom mi ukázali tance, ktoré tancujú spoločne (medzi nimi aj Kačací tanec, Mexický tanec...) Bolo to super. Na záver dostali všetci trochu mliečka, keksy a multivitamín. Decká sú veľmi zlaté. Horšie, že tu anglicky nevedia ani tí väčší. Hovoria svahilsky a giriama.
V nedeľu som sa rozhodla ísť nie na anglickú ale na svahilskú omšu, lebo ma nalákali spevy, ktoré sa niesli večer predtým z nácviku v katedrále a čiastočne prekrývali spevavé modlitby muezínov z mešít na druhej strane. Omša síce trvala vďaka takmer hodinovým oznamom viac než 3 hodiny, čítania v slovenčine som si musela zobrať so sebou a okrem modlitieb som rozumela asi len 3 vety, ktoré kňaz cez kázeň povedal v angličtine, ale stálo to zato. Tie spevy boli fakt nádherné. Aj malé deti počas omše pekne tancovali. Omša bola naozaj plná života. Každý počúval v tichosti, no tancoval a spieval nahlas na Božiu slávu. Asi budem v nedeľu väčšinou chodiť na anglické omše, ale nejaký čas strávim na terase počúvajúc ten spev :)
Pondelok je v centre voľný deň, ale v podstate je vyhradený na vybehanie toho, čo sa inokedy nedá – boli sme v banke, zaplatiť za vodu, v kancelárii pre vzdelávanie dospelých, na trhu,... a keby sme ešte neboli dosť unavené, poobede sme si prali. Deň sme zavŕšili pracovným rozhovorom :) ale ešte predtým ma Jarka vzala k moru. Je to síce blízko, ale budeme tam asi väčšinou chodiť spolu. Keďže je tu „zima“, je mimo sezóny a pláž je ľudoprázdna, plná naplavených kusov dreva a všeličoho iného a jedinými viditeľnými živočíchmi tam okrem vtáčat bolo zopár krabov. Keď už sme pri počasí, momentálne je tu príjemne teplo a pofukuje vetrík, často je zamračené. Vraj je to ešte obdobie dažďov.
V utorok ráno sa rozbehol nový pracovný týždeň. Začali sme veľkým upratovaním a poradou a potom začali prichádzať ľudia, ktorí si z rôznych dôvodov v určený deň nemohli prísť po lieky. Išlo o HIV pozitívnych klientov a tiež podvyživené deti. Popoludní bola lekcia pre ženy a stretnutie sporiacej skupiny – ženy sa tu učia sporiť a v prípade že majú dobrú dochádzku a pravidelné vklady a spĺňajú ďalšie podmienky, môžu požiadať o pôžičku, ktorú potom splácajú. Je to naozaj veľmi oficiálne – majú svoj výbor, pokladníčku a sekretárku, sú si navzájom ručiteľkami,... Je to pre ne veľká pomoc a zároveň škola hospodárenia s financiami, spôsob, ako im dodať sebavedomie, rozvíjať schopnosť samostatne sa rozhodovať... Keďže nejaký čas venovali môjmu privítaniu a ja som si s nimi zaspievala nejaké pesničky, celé sa to dosť natiahlo a skončili sme dosť neskoro.
Streda sa začína sociálnym a malnutričným programom a workshopmi, no ja som s Jarkou a Jimmym išla do nemocnice s chlapčekom s mikrocefalom, o ktorého sa stará jeho babka. Chlapča je naozaj malilinké. V nemocnici sme strávili pol dňa a po obede v dedine som s Jimmym išla do terénu – obišli sme dve školy, skontrolovali dochádzku detí a pripravovanú počítačovú triedu (zatiaľ len holú triedu), zistili sme príčiny, prečo jedno chlapča tento týždeň nie je v škole a ako by sa dalo spolupracovať pri oprave domčeka, ktorý padá a v ktorom žije babka s niekoľkými sirotami.
No a dnes ráno sme boli v internátnej škole, kde sú tri deti mamy, ktorá sa o ne vôbec nedokáže postarať, no našťastie sa pre ne našli sponzori, vďaka ktorým sa deti môžu vzdelávať, majú cez školský rok strechu nad hlavou, stravu... Centrum sa im postará aj o školské pomôcky a iné potrebné veci požadované na škole. Doobeda sme niektorí robili papierovú robotu, iní boli v teréne a popoludní bola opäť lekcia pre ženy a sporiaca skupinka, tentokrát ale s inou skupinou žien.
Jedno dievča asi bude potrebné vyradiť z programu, pretože otehotnela...vraj môže mať okolo 13 rokov...ach... Toto prostredie naozaj nežičí zdravému a čistému vývinu. Keďže dievčatá tu dospievajú už ako 12-13 ročné, často ženy, ktoré sú mladšie ako ja majú 6 i viac detí, alebo sú v tridsiatke babičkami. A naozaj vyzerajú staršie.
Okrem toho, že je tu mnoho turistov, z ktorých niektorí vyhľadávajú práve „ľúbostné“ dobrodružstvá s miestnymi, pre ktorých je to niekedy najdostupnejšia forma zárobku, rodiny sú tu porozbíjané. Mnohé ženy majú viacej detí od rozličných otcov. Trápia sa keď otehotnejú, no po čase otehotnejú opäť. Dievča oblbnuté rečami jednoducho odíde z domu za nejakým chlapom, ktorý na ňu môže mať nárok len keď zaplatí veno. No oni často žijú spolu len tak, bez zaplatenia vena a žena môže od muža kedykoľvek odísť, ale aj muž sa na ňu kedykoľvek vykašle. Raz žena žije s jedným, neskôr s druhým, keď muž jednu nechá, nájde si inú...Mnohí sú alkoholici, alebo opustia rodinu. A potom je tu také množstvo HIV pozitívnych dospelých, no aj detí. A tak sa mnohé deti stávajú sirotami, ktoré nemajú čo jesť, alebo nemajú poriadnu strechu nad hlavou.No všetka česť niektorým babičkám a tetám, ktoré sa starú o svoje osirelé či opustené vnúčatá či netere a synovcov.
Dnes poslali z jednej školy domov deti z veľmi problematickej rodiny. Deti nechodili do školy a keď sa centru konečne podarilo do školy ich dostať, učitelia ich poslali domov, lebo nemali toaletný papier... A dievčatko po dedine zháňalo peniaze na toaletný papier... Tu jej viac než inde hrozí, že ju niekto zneužije...
Toto sú len niektoré z dôvodov prečo je tu centrum Ushirikiano potrebné – aby dalo možnosť vyplniť čas, získať vzdelanie, mať domov a aspoň akú takú stravu deťom z veľmi chudobného a rozvráteného rodinného prostredia, aby aj chudobní HIV pozitívni ľudia mali prístup k liečbe, ktorá im pomôže prežiť o niečo lepší a dlhší život, aby sa chudobné a opustené ženy mohli starať o svoje deti, aby najmenší netrpeli hladom...A títo všetci aby pochopili dôležitosť spolupráce. Aby nečakali, že im pomoc padne z neba, ale aby vedeli, že keď sa oni sami budú snažiť, cesta i pomoc sa nájde.
Aj preto sú potrebné vaše modlitby. Aby sa našla pomoc pre tých, ktorí to naozaj potrebujú, ale ten správny spôsob pomoci, ktorý človeka posilní a pomôže mu, aby sa o seba a svojich blízkych dokázal postarať sám.
Takže vás opäť prosím o modlitby za túto moju misiu a prajem vám i sebe, aby sme cítili vo svojom živote Božiu lásku a videli všetko dobro, ktoré sme dostali.
GBY+