Srdečný pozdrav... hádajte odkiaľ...

Podľa diakritiky ste určite uhádli, že som doma, na Slovensku. Dorazila som koncom minulého týždňa... Dnes teda len zhrniem niekoľko zážitkov z Tonj a našej cesty, no vy sa len pekne modlite, aby tie zážitky mohli pokračovať...  Viem, že som nepísala viac než mesiac, ale asi budem zbytočne písať zakaždým tie isté „výhovorky“... ak chcete, prečítajte si ich v minulom maili :) Ale na ospravedlnenie pridávam niekoľko fotiek z minulého aj tohto roku...
Tak začnem: Ktorúsi sobotu sme oslávili deň študentov – deň síce trochu

upršaný, ale s horúcim ránom otvoreným svätou omšou a s programom deciek, ktoré najnovšie chytila pesničková mánia a tak skoro všetky čísla v programe boli spevácke.
Koncom mája sa v škole hromadne písali skúšky, čomu predchádzalo prepisovanie, prepisovanie, prepisovanie a prepisovanie...na internáte doučovanie a doučovanie a doučovanie....až do neskorého večera, respektíve noci... pričom až do skúšok vyučovanie v škole pokračovalo, bolo treba dokončiť opakovanie... po vyučovaní zliepať nôžky a poobede nacvičovať na Turíce a sviatok Panny Márie Pomocnice. Oba sviatky boli pekné, plné hudby a radosti, s programom, procesiou, rozjímaním a najmä úprimnou modlitbou, a tiež snahou skrášliť liturgiu. Aj keď to s nácvikmi býva často „o nervy“ a možno sa spev v Južnom Sudáne neblíži k vaším predstavám o niečom, čo lahodí uchu, najdôležitejšia je úprimnosť, s ktorou sa decká snažia ulahodiť srdcu Boha.
Keď začali skúšky, znamenalo to pre nás dozorovanie v triedach a potom opravovanie (jáj, ale som si navarila, kto to kedy videl – dať na skúšku 48 otázok keď máte len vo dvoch triedach okolo 130 žiakov...tak potom to opravujte), poobedia ako vždy s gitarami, až nato, že niektorí si priniesli zošity, ovládli nutkanie hrať a trochu sa aj učili....večer na internáte ešte dovysvetľovanie a doprecvičovanie toho, čo sa nestihlo...najmä keď niekto študuje celú základnú školu v arabčine a potom na strednej škole nevie v angličtine ani čítať, ani sčítať, odčítať, násobiť a deliť hoci len dvojciferné čísla....no doučujte potom exponenciálne funkcie...
Začali prázdniny – pre základnú školu dvojtýždňové, pre stredoškolákov týždňové a mnohé decká odišli na niekoľko dní domov. Medzitým prišli na nejaký čas traja noví bratia – Godfrey, Charles a Lawrence, no sranda s nimi, a v deň keď prišli som odprevadila Moniku na letisko do Rumbeku. Odišiel aj br. Toni a v ten istý deň sme sa zúčastnili na pohrebe nejakého politika (ach, tie ich nekonečné prejavy... a stáť v horúčave a okrem potu vydať zo seba aj nejaké vhodné pesničky...).
Zo starej misie nám prisťahovali 4 prasatá, ale keďže nemáme pre ne chliev ani ohradu, milé prasiatka (vlastne veľké prasatiská) sa celý deň skrývajú pred horúčavou pod stromom alebo pod oknami a v noci sa potulujú po dvore a robia rámus. Občas sa vyberú na prechádzku do mesta a potom ich bratia s chlapcami nemôžu nájsť. Vlastne sú prasiatka už len tri, najväčšie už zabili (kladivom do hlavy, lebo vraj bolo priveľké). Keď Arkanjelo videl ako sa tešia z vody v mláke, zahlásil, že by im asi bolo dobre v rieke... a veľmi sa čudoval, keď sme mu povedali, že prasatá v rieke nevedia plávať... No on vždy zahlási niečo, čo nás rozosmeje – napríklad že v kaplnke treba zahasiť polovicu svetiel, lebo poriadne nevidí :) Okrem prasaťa sme zabili aj kozu od Kórejca Bernarda, no asi 2 dni predtým ju bratia na noc zatvárali do miestnosti s bicyklami (aby ju psy neroztrhali) a cez deň im ani nenapadlo, že koza potrebuje žrať... A keď som už pri zvieratách, musím spomenúť aj nálet termitov, ktoré sme po daždi spolu s chlapcami chytali pri svetle v jedálni (bŕŕŕ, keď vám to lezie po tele, po tvári, do vlasov, pod tričko....) a potom ich chlapci upravili s arašidami a jedli ako arašidové maslo :)
Naši najstarší ašpiranti, ktorí dokončili strednú školu už začali formáciu v Jube, kde by od augusta mali oficiálne začať prenoviciát. Zatiaľ sú tam štyria – Kolonga, Demos, Abraham a Elia. Ešte by mal prísť James no loďka ktorou cestoval do Juby sa prevrátila, niekoľko ľudí zomrelo a on skončil niekde v Malakale, no mal by byť v poriadku. Šiesty by mal byť Daniel, ale odkedy odišiel domov do dediny, vieme o ňom málo...
Koncom prázdnin sme ešte oslávili sviatok Najsvätejšieho srdca Ježišovho a Nepoškvrneného srdca Panny Márie, samozrejme so všetkou slávou no a potom nastal čas lúčenia...
Ako každé lúčenie nebolo ľahké, ale silu nám dávala nádej, že to nepotrvá dlho a opäť sa stretneme... tak sa za to modlite ... nech môžem ďalej doučovať decká ako je Jackson, Santino, Mario, Abraham, Moses a ďalší, nech sa Willi, Wilson, Monika, Assunta, Mary, Salvatoria, Peter, Luka a iní môžu naďalej tešiť z gitár, nech môžu hudbou tešiť iných, urobiť omšu živšou a zabúdať na smútok, osamelosť, chorobu, hlad a iné problémy, nech si ľahšie pripomínajú, že Boh je s nimi, nech sa má Peter komu vyžalovať v jeho beznádejnej situácii, nech sa majú s kým tešiť, s kým plakať, poradiť sa, odpočinúť si, nech majú komu veriť...
Nasledovala cesta do Nairobi, kde sme nocovali v Langate, navštívili sme chlapcov, ktorých sme kedysi s Monikou učili, sestru Mary Jane, Bosco Boys, Boys Town, DB Yes, Resurrection Garden, škôlku v slume Kuvinda (malý ostrovček farieb, čistoty a získavania vedomostí uprostred smetiska), stretli sme sa s ľuďmi, s ktorými nás tiež spája Tonj a na chvíľu sme skočili do prírody - Elephant Orphanage... ďalšia rozlúčka a potom už len cesta ...cesta.... čakanie 13 hodín v Dubaji a let domov...
A tak nás tu máte... No ako som už povedala, týmto môj príbeh nekončí a ak bude Pán chcieť,...
Tak len pokračujte v modlitbách za nás a naše decká v Tonj... a ako napísal Arkanjelo do listu pre mojich rodičov – Pán vám to odplatí, ani neviete ako... 
Tak zas a opäť - veľmi vám aj s Monikou a Jankou ďakujeme za všetku vašu pomoc nám a našim deckám. Bez vás, vašich modlitieb a ostatnej pomoci by to určite nešlo. Pán Boh zaplať...
Majte sa krásne... s Pánom... v modlitbe...
GBY+
Renáta - Ayen