15. 5. 2012 Tonj – South Sudan
Pozdravujem vas z “konca sveta”, opat po dlhsom case...
Najprv sa idem vyhovarat – na nedostatok casu, nefunkcny telefonny signal a teda aj nefunkcny modem, pomaly internet a nedostatok casu v radiu, pokazeny hardware :) .... a tiez uprimne a opravdivo lutujem, ze vas okrem hojneho poctu slov nezasobujem aj fotkami, ale odhliadnuc od toho, ze az tak vela nefotim, internet je taky pomaly, ze vzdy stihne padnut v polovici posielania kazdeho druheho obycajneho mailu, nehovoriac o tom, ze niekedy si zmysli jednoducho prilohy nepridavat.....Takze po kuskoch cez volne chvile pisem a cakam
na chvilu, kedy vam budem moct tieto moje vylevy poslat.... :)
Prave som vytiahla fotak ze vam natocim nieco zaujimave – hnusneho pavukoviteho tvora lezuceho po mojich dverach. No nestihla som, musela som ho chudacika zahlusit, lebo zoskocil z dveri a rychlostou svetla kluckoval krizom cez izbu...Fuj... ale havede tu mam teraz dost, aj ked potkaniky sa uz naucili moresom a uz ma neprichadzaju poctit svojou pritomnostou a aj zaba uz len zriedka prichadza na zdvorilostnu navstevu a osviezenie do mojej kupelne.... cez vikend som ukoristila 3 krasne skorpiony a v nedelu som palicou stuchala do takeho dlheho zeleneho hada, ale kym ho ktokolvek stihol zlikvidovat, vliezol do zborovne na strednej skole, ups...no aj tu v nasom dvore sme nejake mali......a rano som z izby vymietla asi kilo zmesi piesku a hmyzu...ale pekne poporiadku... len keby som tak vedela, kde som minule prestala... Tusim bola Velka Noc...
Ano, tu sme mali volno od stredy do pondelka, v utorok sa uz islo do skoly. No velkonocne obdobie este neskoncilo a este aj teraz na omsiach spievame velkonocne pesnicky. Tyzden po Velkej Noci sme hravali na rannych omsiach (niekolko gitar, elektricka gitara a basgitara...miestne bubny nepocitam)....radost zo Zmrtvychvstania pretrvavala. Nastastie napriek “veselym” nacvikom dopadol spev a hranie nad moje ocakavania... No myslim, ze nas Velkonocne sviatky vsetkych najma duchovne obohatili... A hoci aj tu som pocitovala napatie (sposobene najma zodpovednostou za pripravu hudobnej stranky na omse), urcite to nebol taky zhon, aky ste si urcite uzili vy vsetci.... menej rozptylenia, viac sustredenia, viac skutocnej radosti z nadeje na vykupenie.
Co mame odvtedy nove? Brownie ma male steniatka a prave vcera som nasla 4 steniatka druhej sucky, takze mame psikov na mraky – momentalne 4 velke a asi 7 ci viac steniatok.... Elia nam urobil na strome hojdacku, este predtym ako odisiel do Wau, takze tu mame novych susedov – Demosa, Archanjela, Abrahama a Mamu – nasu kucharku z Maridi, ktora nam vypeka cerstvy chlieb (jaj, a nedavno sme jedli sovu – celkom chutne masko, len tvrde ako kus dreva... no aspon uz vraj nebude strasit deti :) ). Obcas sa nam tu vystriedaju aj kratkodobi navstevnici. Jednym z nich bol Korejcan Daniel, nie je katolik ale tiez je svojim sposobom misionar, so svojou skupinou stavaju studne s filtrami na vodu v divocine po celom svete a stavaju kostoly... hovori tomu Pohar vody. Daniel je velmi vtipna a dobrodruzna povaha – z Rumbeku docestoval neskoro vecer za burky, s obrovskou batozinou, na prenajatej motorke bez svetla (nad hlavou drzal baterku, ktorou svietil na cestu....). Takze ani skorpionov sa nebal a neprekvapilo ho ked som mu povedala, ze den predtym sme v jeho izbe chytili tri – lyzickou do kelimka od masla.... No skonstatovali sme, ze obdivujeme jeho manzelku, ktora sa stara o 3 deti a vlastne velku cast roka svojho manzela nevidi a nevie, ci sa niekde neprihlusi....
Zacalo obdobie dazdov, co znamena, ze niekedy trochu sprchne, inokedy zas poriadne leje a biju hromy-blesky. Takmer kazdej takejto burke predchadza silny vetrisko, casto prinasajuci mraky piesku. Takze vas najprv zasype vrstva prachu a piesku a potom vas poprsi, takze ked uschnete, citite sa ako rezen obaleny v struhanke – uz len vyprazit, pekne na slniecku :) Vyhodou dazda je, ze sa castejsie prijemne ochladi, co znamena, ze sa z nas uz neleje pot 24 hodin denne napriek lahkemu obleceniu. Vcera rano bolo dokonca chladno :) Minuly piatok sme neucili, lebo rano prsalo a ziaci aj ucitelia zacali prichadzat do skoly okolo stvrt na jedenast.... No ked sa spusti burka, nie je to sranda... Nedavno nam jedna taka burka sposobila smutok v skole – Elizabeth, stvrtacka, ktoru sme ucili aj minuly rok isla na vodu... a uz sa nevratila... Chyba mi v lavici pri okne.... Pan ma o jedneho anjela viac...
V skole je roboty stale dost – zoznamy na registraciu sa nekonecne natahovali, potom prijimacky a registracia na strednu skolu, zoznamy podla tried, podla farieb, rozvrhy... nedavno sme dopisali testy a uz prepisujeme zadania na skusky, a ked budu tie hotove, musim pripravit zoznamy na zapisovanie znamok pre ucitelov, dalsie zoznamy na zaznamenanie do pocitaca... po skuskach nahodit znamky... No a pomedzi to samozrejme treba aj ucit (br. Raju uz narieka, kde zozenie ucitelov, ked s Monikou odideme, a to este stale nema ucitela pocitacov pre stredoskolakov), po vyucovani zliepat nozky, zacat nacviky na Nanebovstupenie, Turice, sviatok Panny Marie Pomocnice, a hlavne byt pritomny – celym srdcom, celou dusou...niekedy len chytit za ruku, pritulit, porozpravat sa, vypocut, povzbudit, pohladit, utriet slzy, pochvalit, vysvetlit, spolu sa radovat a plakat, hrat sa, zartovat, modlit sa a spolu hladat cestu k Bohu...
Minule som pisala niekolko pribehov – tu je dalsi: Uz som urcite spominala Petra, ktoreho rodicia chceli ozenit este pred osmou triedou. Odmietol a tak mu oni nedali peniaze na skolu. Odpracoval si skolne, osmu triedu skoncil, no cele prazdniny pracoval – staval domcek a zarabal na stravu a skolske poplatky pre svojich surodencov. Spolu s bratom sa staraju o dalsich 5 chlapcov, z ktorych jeden je osmak, ostatni mozu mat vraj okolo 9-12 rokov a chodia do skoly, navyse sa museli postarat o sestru – dostat ju do skoly a na internat. Takze sa Peter cele prazdniny neucil. Statne skusky zvladol, ale prijimacky na strednu skolu uz nie. A tak sa prihlasil na statnu. No ani on ani ostatni, okrem osmaka ktory chodi na nasu skolu, nemaju v skole stravu, takze sa musia nejak postarat, aby mali kazdy den aspon trochu vareneho sorghumu do hladnych zaludkov. Nastastie aspon raz do tyzdna dostanu vydatnejsiu stravu, z projektu, ktory ma na starosti Monika s Jankou. A aj niekolki dalsi sa tak aspon obcas dobre najedia... Ziadna pomoc nevyjde nazmar. Viaceri z vas ste modlitbami alebo financne pomohli ci uz dostat niekolko deciek do skoly, alebo ste pomohli, aby v nej mohli vytrvat, aby sa mohli najest. Patri vam za to vdaka a velke Pan Boh zaplat... ved viete – Bol som hladny, dali ste mi jest...
Nedavno mi Peter porozpraval dalsi pribeh, ktory sa odohral v jeho dedine. Jeho stryko mal zenu (mimochodom, podla zvyku v niektorych kmenoch muz nevychadza z domu 7 dni po svadbe, zena 45 dni), no ta otehotnela s inym muzom. Napriek tomu si ju chcel nechat. Ten druhy muz ju vsak vzal prec a tak si Petrov stryko pytal od jej rodicov naspat to, co za nu zaplatil. Rodicia mu to vsetko vratili, dceru vzali a dali ju nejakemu dinkovi. Ona vsak od neho usla k Petrovmu strykovi. Ten ju ale vratil rodicom, oni ju zas dali tomu dinkovi, ale ona opat usla a nik nevie kde je. Dinka a jeho rodina si ale myslia, ze ju vzal Petrov stryko a tak isli za nim a zbili ho tak, ze ho pribuzni nasli takmer mrtveho... a samozrejme, stale sa hlada vinnik, ktory zenu vzal a klany sa idu navzajom pohlusit. Preto prisiel Peter varovat sestru Justine a dievcata na internate aby si dali pozor ak ich niekto bude hladat...
O. Shyjan hovorieva, ze mier je nepritomnost strachu. Oficialne je momentalne krajina v mieri a neustale sa za mier modlime (zajtra oslavuju den SPLM, takze budu celu noc robit rachot) no kazdodenne vidim, v akom strachu o svoju buducnost by podla mna mohli zit miestni ludia. Neistota v politike, neustale boje medzi klanmi a kmenmi, neistota, ci bude za co dokoncit zakladnu ci strednu skolu a co bude dalej, neistota, koho rodicia vyberu za manzela, neistota, ci bude co dat do ust... No mnohi z nich su ini nez my a castokrat o zavaznosti situaci uvazuju uplne inak. Ti vacsi prezili kus zivota vo vojne, o hlade... nehovoria o tom, a ak sa opytate, povedia – “...zomriem, ak Boh rozhodne..” “....nerozpraval som vela, lebo som tri dni nejedol...” Hmmmm... mame sa niekedy co ucit, ale tiez este mame vela co ucit. Tu je potrebne vzdelavanie, vychova, osobna pritomnost milujucich ludi. Lebo len laska robi zmeny k lepsiemu, budi tuzbu robit dobro.
Pomoc niekolkych dobrovolnikov sa niekedy zda len kvapkou v mori, no ked vsetci spojime svoje sily, mozeme urobit svet krajsim a bohatsim na lasku. A ak co len trosku pomozeme aspon niektorym z nich, vsetka namaha stoji za to....
Aj vas prosim o pomoc – najma o modlitby za nas vsetkych tu, za mier, zdravie a silu, spravne rozhodnutia, Bozie pozehnanie. Aj my na vas myslime v modlitbach.
Majte sa krasne a radostne...
GBY+
Renata – Ayen, Monika – Achol, Janka – Aluel