tym, aka som vdacna Panu Bohu za kazdy den, za kazdu chvilu stravenu tu, a tiez vam vsetkym, ktori sa modlite a prinasate obety za nas tu a nase decka. Pan vam urcite mnohonasobne odplati vsetko, co pre nas robite.
Posledny mesiac sme fungovali tak viac menej ako vzdy, obcas denny kolotoc vystriedali zmeny v podobe oslav a inych udalosti, tak nacrtnem niektore z nich.
Prichod indickych Misijnych sestier Panny Marie Pomocnice: Dosli k nam jednu sobotu a chystaju sa na velke mnozstvo aktivit s rodinami, v dedinach a pod. Sr. Rita a Macrina navyse ucia v skole a sr. Tereza a Shanty sa zaucaju v nemocnici. Decka pre nich pripravili krasny program na privitanie – piesne, divadlo, tradicny dinka tanec...
Zlodeji v sklade WFP: Tuto udalost som ja v pokoji odspala. Zobudila som sa na nejaky dupot, v polospanku som vsak usudila, ze su to asi zlodeji. No ja sa veru zabit nedam :-) a dvere som mala zatvorene, tak som sa rozhodla pokracovat v spani :-) Stalo sa to, ze nejaki chlapci prisli kradnut cukor. Zbadali ich Akec a Calisto ktori pracuju tu na misii a tiez dievcata z internatu. Dievcata zbuntosili sestry a tie sa pokusili dovolat otcom. Ti vsak tiez sladko spali a tak sestry volali brata Raju. Ten doviedol takmer cely chalpcensky internat a siel po policajtov. Kym vsak chlapci dosli, Calisto trafil jedneho z utekajucich zlodejov tehlou do hlavy a tak sa dvaja schovali v sklade odkial ich uz tahala policia.
Ruzenec v oktobri: Kazdodenna modlitba ruzenca prebieha ako vzdy, aj ked na ihrisko na misii sa vynasa socha Panny Marie. Jeden piatok si ale specialny ruzenec s prezentaciou a pozeranim filmu pripravili otcovia (s podporou nasich gitar) a jednu modlitbu ruzenca zorganizovali chlapci na internate s krasnou vyzdobou, svieckami, hudbou, so sochou Panny Marie  a v roznych jazykoch (anglicky, dinka, jur, nuer a pari).
Workshopy: V skole sa organizovali pre ziakov prednasky o zdravi, pre ucitelov o zivotnom prostredi. Aby som nekazila moralku, musela som sa chtiac-nechtiac zucastnit aj ja. Takze som ziskala certifikat a naucila som sa zopar novych veci, napr. kolko metrov od kuchyne a zdroja vody sa ma nachadzat latrina :-) No neviem, aky efekt mala prednaska na ostatnych, kedze pocas nej ucitel sediaci vedla mna zodvihol obal  z vrchnaka flase zo zeme... a vyhodil ho von oknom... No tazko naucis ludi v krajine, kde nie su odpadkove kose, ze nemaju vsetko hadzat okolo seba. A vtipne bolo, ako museli prednasajuci presviedcat ucitela, ktory uci predmet Zdravie a vyziva, ze ak chcete zabit bakterie v kravskom mlieku, najlepsim riesenim nie je pridavanie kravskeho mocu :-)
Modlitbovy den World Vision: Zucastnili sme sa na nom spolu so skupinkou ziakov. Viezli sme sa na pick-upe a niektori mali co robit, aby v tom stisku ako vzadu stali a sedeli udrzali nie len seba, ale aj gitaru. Neustale som do vnutra pocula vykriky ako Slowly, he is pushing me down. (Pomaly, pcha ma dolu) :-) Tam na mieste sme pomedzi rozne zhodnotenia a dakovne modlitby zahrali zopar pesniciek, a decka sa aj najedli a dostali nejake keksy a po kusku mydla. Ach jaj, ja sa asi ryzu s masom rukami jest nenaucim :-)
Comboni day: Slavnost sa zacala sv. omsou v areali strednej skoly. So  zborom a gitaristami sme pripravili piesne a hoci na nacvik neostalo vela casu, dopadlo to celkom dobre.  Nasledoval program plny hudby, tanca, scenok... vazne aj humorne vystupenia. Tu musim vysvetlit, ako sa taky program pripravuje – nie je to ako u nas v skolach, ze ucitel dlho nacvicuje spolu so ziakmi. Ako som uz spominala, ziaci su na zakladnej skole podeleni na 4 skupiny (houses) podla farieb – cervena, modra, zelena, siva. Podla toho maju aj farbu uniformy. Kazda skupina ma svojich “house-leaders” – veducich spomedzi ziakov, ktori su za nich zodpovedni. Kazdy tyzden ma jedna farba povinnost kazde rano vyzametat triedy (tu upratovacky nie su, len kucharka obcas pozameta zborovnu, a do tried sa nevyzuva, a niektore maju v oknach len sietku, co nezabrani vnikaniu prachu a spiny), priniest drevo na varenie obeda a viest ranny nastup. Podobne su aj stredoskolaci rozdeleni na 2 skupiny – Don Bosco a Comboni. Program na rozne podujatia teda ziaci casto pripravuju v ramci tychto skupin, pripadne si este aj jednotlivci ci rozne mensie skupinky nieco pripravia, ved kazdy sa chce ukazat... Program nacvicuju sami (aj ked dievcatam na internate s pesnickami niekedy pomozu sestry) a hoci takmer vzdy na poslednu chvilu, musim povedat, ze to vzdy stoji za to, najma ak ide o divadla starsich ziakov. Decka su tak neustale vedene k samostatnosti (aj ked musim povedat, ze v rodinach su casto ponechane celkom na seba), dokazu svojpomocne pripravit a vyzdobit priestor na omsu ci oslavu (skoda ze vzdy v divokych farbach a s blikajucimi svetielkami hoci aj na adoraciu, ako je to ich zvykom),  nacvicit scenky ci piesne...akurat ten ich program treba casovo obmedzit, inac by neskoncili ani do tmy :)
Sports` day: Boli to vlastne dva horuce, pre nas trochu narocne dni plne atletickych sutazi – beh na 100, 200, 400, 800m, stafeta 4x100, 200, 400m, skok do dialky a do vysky, vrh gulou a hod ostepom, skakanie vo vreci, beh cez rozne prekazky (ako napr. prenasanie vody v ustach a pod.), pomale byciklove preteky (kto pojde najpomalsie), kohutie zapasy a tahanie lanom. Ziaci boli rozdeleni do kategorii mladsi ziaci ZS, starsi ziaci ZS, stredoskolaci a vsetko podelene na chlapcov a dievcata. Cele to bolo zorganizovane velmi dobre a decka sa ozaj snazili zo vsetkych sil, dokonca sa ani velmi nepobili :-) a len maloktori sa snazili podvadzat :-) Ulohou Moniky bolo drzanie snury v cieli a ja som mala na starosti prvu pomoc, pokial islo o drobne poranenia, bolesti brucha a hlavy, odpadavanie a pod... Malarie a ine horucky som rovno posielala Janke do nemocnice, takze bola v pohotovosti v piatok aj v sobotu od rana do vecera. Mozno aj kvoli horucave, nezvycajnej namahe a zvycajnej (cize biednej) strave v piatok doobeda po kazdom kole behu dlhsom ako 200 m odpadlo minimalne jedno dievca, ale nebolo to velmi vazne, skor lapali po dychu. Chlapci boli na tom ovela lepsie, no tych zas odrovnalo tahanie lana. Najhorsie bol na tom Peter, osmak, ktoreho sme museli odviezt do nemocnice a dost dlho bol v bezvedomi a zmateny. Rano nastastie v pohode vstal a pytal sa na rannu omsu. Asi za to vdacime Jankinej starostlivosti a mnohym modlitbam.
Este sa vratim ku skole. Opat vam chcem pripomenut nejake odlisnosti od nasich skol. Tu este aj ucitelia akosi chodia na hodiny ako sa im zachce. Ak po prestavke zazvoni na hodinu (zvonec je manualny-povereny ziak zacenga alebo tresne na nieco co sluzi ako zvon), ziaci sa ani nehnu do triedy, kym nepride ucitel. Aj pocas hodiny (po nastupe su tri 40-minutove, potom 20 min. prestavka a opat hodiny) ziaci vchadzaju a vychadzaju, ci uz napit sa, na WC, alebo si odplut (pisala som vam, ze tu pluju uplne vsetci? :-) ) alebo si vysmrkat nos (vacsina z nich totiz nema vreckovky, takze vonku vysmrkaju do prstov a tie obtru o najblizsiu stenu alebo strom) :-) A to mozete byt radi, ak nepluju po zemi v triede. No a ak este necha ucitel pred vami na tabuli poznamky alebo otazky, a ak ste taki zhovievavi, ze cakate kym dopisu, vela vam z tej hodiny neostane. Tym skor ak maju pred vasou hodinou telesnu a v triede najdete 4 ziakov a je koniec hodiny kym dojdu ostatni (tym zvacsa trpi Monika).  Tu ist ucitel ucitelovi na hodinu, to sa skratka neda, nieco ako hospitacie tu neexistuje a tak si kazdy uci ako uzna za vhodne. “Najosvedcenejsie” sposoby, najma v nizsich rocnikoch su memorovanie, hromadne hlasne opakovanie a pisanie poznamok. No a tak sa ziaci snazia na test nabiflit otazky z opakovania alebo ucebnice, ak sa k nejakej dostanu a vobec nerozmyslaju nad otazkou, cize niekedy odpovedaju uplne odveci. Nejake diadakticke pomocky tu az na niekolko plagatov s nasobilkou, cislami a mladatami zvierat nenajdete a ked si chcete nejake vyrobit, tazko zozeniete potrebny material, aj ak ide len o obycajny papier a podobne. Minule chudiatko Monika nariekala, pretoze mala so ziakmi na matematike preberat priklady, v ktorych mali urcit podla tabulky ceny postovych zasielok. Prvy problem je uz len to, ze tu nijaka posta neexistuje a ziaci za ten svet nevedia, co to je :-) Podobne ako ja, ked vysvetlujem nejaky biblicky pribeh, musim im hrat divadlo, kreslit na tabulu, obcas prelozit do dinka... Kriedy tiez pouzivame zvacsa jednej farby (biele, oranzove, ruzove, modre), podla toho ake prave mame. Mnohi ziaci nemaju zosity, navzajom si ich beru,... Najlepsie vychovne prostriedky, ktore tu naziakov platia su cistenie zachodov ci ina manualna praca a posielanie von z triedy ci uz do konca hodiny, do konca dna, alebo aj na dlhsie. Na zodpovednost za vyhodenie za dvere ucitela neberie nikto a ziaci nechcu stat vonku, pretoze takmer nik v nizsich rocnikoch nema ucebnice z ktorych by si latku dobrali, tym skor, ked poriadne nerozumeju. Riesime tu nedisciplinovanost ziakov, neskore prichody, neplnenie si povinnosti (ako aj nosenie dreva), ale najvacsim disciplinarnym problemom su tu bitky (biju sa aj chlapec-dievca) co sa casto riesi s rodicmi, ak nechceme, aby prisla ucitelov hlusit rodina ci toho alebo onoho ziaka. Minule maly John ako zmierovatel utrzil poriadne pohryzenie do ruky... No skuste uplatnovat veku primerany a individualny pristup a pri tom udrziavat disciplinu v triede s 50-70 ziakmi, ktori su natrieskani v laviciach aj po troch v triede v roznom veku (napr. moji piataci mozu mat od nejakych 12-13 do 21-22 rokov). Neostava ine, len naplno zaujat ich pozornost a hladat zlatu strednu cestu.

Mojich “pacientov” ktorych zliepam ci v skole alebo na internate je ako vzdy dost. Niektorych som musela poslat do nemocnice, o inych sa snazim ako-tak postarat. Najrychlejsie sa rana zahojila asi jednemu piatakovi, ktory ju mal ako koleso cez cely chrbat dlane – nechcela sa mu nejaka drobna ranka zahojit a poradili mu, aby si ju orezal dookola, tak vzal ziletku... ranka sa sice zahojila, ale po tyzdni dosiel za mnou s pekne zacelenou kozou, pod ktorou mal asi pol cm hnisu. A teraz mi tam nosia surodenci male dievcatko Abuko – ma na nohe dve ranky, jedna je dost velka, tiez som jej musela na nej obstrihat kozu, tak som povedala jej sestre, aby jej zakryla oci... odvtedy sama hovori surodencom, aby jej zakryli oci, pomedzi to place a krici, nech ju beloska necha napokoji a ze ju ta velka rana boli, boli, boli.. ale nozku neodtiahne a vzdy odchadza spokojna a vysmiata:-)
Co ma tu vie vzdy dojat, je vdacnost niektorych (aj ked nie mnohych) deti a ich schopnost delit sa s inymi, najma pokial ide o tych co aspon nejaky cas stravili na internate. Niektori ludia tu sice nevedia ani povedat dakujem (mimochodom, pouzivaju na to arabske slovo shukran, dinkovske je asi novsie, poskladane z viacerych slov: Yin aca leec, doslovne sa to da prelozit ako nieco ako Ja teba slavim.) no mnohe deti svoju vdacnost vedia dat najavo, najma roznymi drobnymi vyjadreniami ci skutkami: gitaristka Monika mi nedavno priniesla plnu flasu este teplych vylupanych prazenych arasidov a 4 trstiny dury (mali viac nez dva a pol metra), jeden maly gitarista mi doniesol balicek keksov, Peter mi po Markovi tiez poslal arasidy co nalupal, Angelo mi dal  jednu z ich mala pecenych maize (ako kukurica). Nedavno ked prsalo, chlapci ma ani nechceli z internatu pustit, napokom mi dal James Lam dazdnik (asi jediny v Tonj mimo misie, dostal ho od Johna ked minuly rok odchadzal) a maly John mi dal svoju jedinu vetrovku, velku ako svet :-) A ked otec Shyjan na omsi na sviatok anjelov straznych hovoril, ze maju decka zagratulovat bratom, lebo oni su ich anjeli strazni, chalani uplne spontanne prisli aj ku mne a ze vraj nikto nepovedal, ze anjel musi byt iba muzskeho pohlavia.... Wilson pozical vsetky svoje peniaze kamaratovi a ten sa s vratenim neponahlal, takze Wilson nemal co po vikendoch jest. A ked si jedno dievcatko pytalo cukrik a ja som uz nic nemala, dal jej vsetky arasidy, ktore som mu dala pred tym, podobne ako ked som Jamesovi dala zaciatkom roka kusok cokolady a hroznoveho cukru a nedaleko stalo dievcatko, rozbalil papier a dal jej vsetko.... A to su decka, ktore sami toho vela nemaju, ale mam pocit, ze cim menej maju, tym viac vedia aj darovat. Su to chalani, ktori pri svojej dvojmetrovej vyske nemaju ani 60 kg, niekedy su den-dva bez stravy a predsa ked dostanu jedlo, ako prve sa staraju, ci maju aj ostatni... a nikdy nehovoria, ze su hladni.....
Aj preto sa aj tu ide organizovat misijna nedela, aby sa ludia naucili nielen prijimat ale aj davat. Buduci tyzden teda s celou komunitou a oboma internatmi organizujeme rozne hry, tahanie stastneho cisla, “predavanie” cien, misijnu kuchynu a kolac, loteriu, drazbu....a uvidime,  neskor vam napisem, ako to dopadne :-)
Obdobie dazdov sa zacne chylit ku koncu. Dazde su silnejsie a je teplejsie a teplejsie. Vsade zacina byt aj viac komarov a ziab. Aj teraz sa mi nejake male zabiatko prestrcilo popod dvere do izby a poskakuje naokolo jedna radost, dalsiu, velku  zabu mam pod postelou a ostatne sa nastahovali do kupelne. Pavuky si stihnu za pol dna nasukat pavucinu aj na zavesenom tricku, jastericka mi tu chyta nejake drobne “hmyzy” ale v gitarovej miestnosti si protivy biele mravce zacali stavat dom. Nedaju sa odradit ani ked im ho dvakrat denne zhodim, dokonca sa pustili do budovania aj v jednej gitarovej krabici, ktoru najprv dokladne prezrali. Esteze gitara bola aj v puzdre, inac by sa boli pustili aj do nej, kedze sa tie tvory krmia aj drevom.  Mravce v mojej izbe stavbu zatial vzdali, hoci stavebneho materialu maju dost – pravidelne si tu nanosim piesok alebo hlinu, kedze bicykel kvoli zlodejom parkujem vo svojej izbe. Aha, spominala som vam, ze som uz “mobilna” a hore-dolu beham na bicykli? Este ze je Elia sikovny a stiha mi na nom opravovat defekty :-)
A chlapci uz prestanu vtipkovat, ze sa cez obdobie dazdov nesprchuju :-) Teraz to skor vyzera tak, ze to budem asi ja, kto sa nebude sprchovat, pretoze mi v kupelni vsade pretekala voda, tak sa ju otec Henry podujal opravit, co sa mu aj uspesne podarilo – voda nie len ze nepreteka, ale takmer ani vobec netecie, len tak kvapka. No otec Henry je spokojny, ze sa uz nemina tolko vody a na moje otazky ci sa s tym neda nieco robit odpovie len, ze nevie, kde je chyba :-) Takze sa chodim sprchovat do Monikinej alebo Jankinej kupelne, co tu v tomto teple znamena aj 3x denne.

Kazdy den je tu niecim zaujimavy. Ak by som mala napisat uplne vsetko, bolo by to na ovela viac stran a to uz teraz netusim, kolki z vas vydrzali citat az do konca. No ako tak sledujem, Pan nas neustale strazi, ochranuje, vedie a uci. Meni nas pohlad na svet. Hoci aj ked si tak teraz prezeram fotky, najma na takych mojich “osobnych” zaberoch, najdete nie len skupinky krasnych cernoskov a zvieratka, ale konkretnych ludi, tvare, ktore pre mna teraz znamenaju nieco velmi vynimocne. Ked pozeram do ich oci, vidim ich radosti, stastie, sibalstvo, lasku, prekvapenie, neistotu, strach, bolest... snazim sa v nich citat a citit spolu s nimi. Hoci nenajdem riesenie, nepomozem im mnohym, no vzdy je darom stravit s nimi cas, byt s nimi, potesit, rozosmiat, dodat nadej.  A myslim, ze ked nemozem urobit viac, toto je to, co Pan po nas chce. Ukazat, ak je to mozne, priklad a lasku. Aspon malicky zlomok Jeho lasky, aby citili, ze o nich ma niekto zaujem, aby citili ze su milovani a pytali sa preco, hladali tu ozajstnu, velku Lasku.
Tolko duchovnych darov tu dostavam, tolko som sa tu uz naucila, ze nemozem zabudnut ani na vas, ktori ste sa o to zasluzili svojimi modlitbami a obetami. Velmi vam za ne dakujem, v nasom mene aj v mene nasich deti. Ved bez vasej modlitbovej pomoci by sme to tu nezvladli a nevydrzali. Vsetci tu sme vam velmi vdacni. Ako nedavno Elia povedal – ked sa stane misionarom, chce ist na Slovensko, aby tam vratil vsetko to, co tu dostal. Myslim, ze taketo a podobne vyjadrenia hovoria za vsetko. Takze este raz vam velmi dakujem a stale prosim o modlitby, za nas, nase decka, mnohe hladne deti,  za chorych a zomierajuce babatka, za komunitu... aby mi Pan pomahal s laskou, usmevom a otvornym narucim zvladnut aj tych dalsich niekolko mesiacov, ktore mi tu dufam dovoli stravit.
Srdecne vas vsetkych pozdravujem a prajem vam krasne prezitie zvysku oktobrovych dni s Pannou Mariou a potom aj tie dalsie dni nech vam prinasaju Bozie pozehnanie.
V modlitbach na vas myslia
Renata-Ayen, Monika-Achol a Janka-Aluel
GBY+