postíhala prepísať testy na skúšky pre celú školu, ktoré sa konali na konci trimestra. Za  asi 4 či 5 dní sa mi podarilo prepísať 33 testov. Br. Raju bol nadšený, že konečne sú testy načas.
Ako to však vyzerá, keď učiteľ nie je v škole? Nič sa nedeje. Takisto nie je problém, ak je v škole, ale na hodinu jednoducho nejde. Ak potrebujete dobrať učivo, nakážete žiakom prísť popoludní. No ja som chýbala viac dní, preto br. Raju poslal nejakého učiteľa zastupovať. Ale iba raz. Decká sa mu prišli sťažovať, že mu nerozumejú, že ho nechcú a aby ho už neposielal. A tak im na hodiny nechodil nik. :) No keď mi odpadla hodina so štvrtákmi alebo piatakmi a potrebovala som dokončiť opakovanie pred skúškami, dohodla som sa s nimi na poobedie a prišli všetci.
Ako prebiehajú skúšky a ako sa známkuje som už myslím písala, ale pre zopakovanie... Školský rok má 3 trimestre. Žiaci nemajú žiacke knižky a nedostávajú známky ale body. 30 bodov z každého predmetu môžu získať za test/testy, záleží na učiteľovi, ako si to zorganizuje, 70 bodov majú zo skúšky, ôsmaci majú len skúšky za 100 bodov, čo neznamená, že testy nepíšu. Testy sa píšu počas trimesta, na konci je písomná skúška. Žiaci 1.-8. ročníka majú 5 predmetov plus navyše 1.-2. ročník má skúšku z Dinka, ôsmaci z Health and nutrition.  Každý deň majú po 1 skúške, ale sú porozdeľovaní aby nesedeli po traja ako niekedy sedia viacerí, takže sa skúšky konajú na 2 zmeny. Skúška trvá 2 hodiny, ale ôsmaci majú pol hodiny navyše na matematiku aj angličtinu.
Perličky z piatackeho testu: Miluj svoje srdce celou svojou dušou, celou svojou mysľou a sám seba ako blížneho. What is the meaning of the word church. (Aký je význam slova kostol/cirkev?) Building where God keeps Holy Spirit. (Budova, kde Boh drží Ducha Svätého.)
Takže po skúškach žiakov čakali týždňové prázdniny a nás nekonečné opravovanie, prepisovanie a sčítavanie bodov a samozrejme nahadzovanie všetkých bodov do počítača. Pomedzi to prebiehali prípravy na sviatok Panny Márie pomocnice (deviatnik s ružencom v rôznych jazykoch  - anglicky, taliansky, kórejsky, hindi, slovensky, dinka, bongo, jur, arabsky, svahilsky, kikamba, pari, nuer....) a nacvičovali sa piesne na Nanebovstúpenie Pána a Turíce. Turícam predchádzali každodenné spoločné nácviky, omše, ruženec s piesňami chvál (trochu na iný spôsob – asi 25-30 minút vkuse sa spievali 3-4 piesne stále dookola).
V komunite sa toho v poslednom čase dosť veľa zmenilo. Kórejská doktorka Juliana so sestrou Rosariou odišli a namiesto nich prišla naša Janka. Býva tu hneď vedľa mňa a vlastne som už v našej izbe sama – Monika sa presťahovala do tretej izby a tak máme celý domček my tri. Už len zavesiť slovenskú vlajku a budeme mať slovenskú ambasádu v Tonj. :) Nedávno odišiel Fidelis, o. Cyril, a br. Charles a nový brat Steven, ktorý tu bol len nakrátko.  Namiesto nich prišiel o. George z Indie a ďalší Ind br. Leo. A aby som nezabudla, máme aj novú kuchárku, mňam, takže už v sobotu nevarievame.
Najťažšia a zároveň najkrajšia bola rozlúčka s br. Charlesom. Decká pripravili program v školskej hale a pri pesničkách chlapcov a bratovom prejave plakali asi všetci, od najmenších dievčat až po najstarších chlapcov, ktorí sú možno v mojom veku.
Odkedy som chlapcom na pikniku pozliepala nejaké ranky na nohách, pribudla mi aj ďalšia činnosť. Začalo to tým, že chlapci kopali v záhrade a jeden dostal motykou do chrbta. A keďže vedeli, že u mňa sa nejaká prvá pomoc nájde, poslali ho za mnou pozliepať, lebo všetky naše doktorky boli v Tieth. No a odvtedy chodia za mnou s každým škrabancom, no nie len to. Br. Raju si zmyslel, že deti cez vyučovanie príliš behajú do nemocnice, tak mi do školy doniesol obväzy, leukoplasty, dezinfekčný prostriedok a nejaké masti, vatu, mydlo, nožnice, paralen. A tak sa každý deň po vyučovaní 2-3 hodiny venujem aj dezinfikovaniu a zaliepaniu nožičiek. A občas prídu s poriadne veľkými a zahnisanými ranami, ktoré sa pomaly hoja. A keď sa konečne zahoja, vyrobia si pri futbale nové :) Náš „malý“ John má čerstvé rany ako pol dlane na oboch lýtkach už vraj asi 3 roky a Moses s Khamisom majú talent na ničenie samých seba – len čo sa im jedna noha zahojí, dokaličia si druhú, alebo si rozbijú hlavu.
A aby mi málo nebolo, skúšam trochu doučovať matematiku 2-3 ôsmakov, len nám to časovo nejak nevychádza – niet kedy. Jediný čas je zopár minút ráno pred omšou, pol hodiny poobede alebo večer po ruženci, no aj tak do toho väčšinou niečo skočí. A tak fungujem od rána do večera – modlitba, matematika, omša, škola, zliepanie obitých nožičiek a lakťov, obed, ruženec k Božiemu milosrdenstvu s chlapcami na ihrisku, gitary, ruženec, pomoc chlapcom s učením, zlepiť nožičky alebo vysvetliť čo treba, nacvičiť piesne na omšu alebo program, .... počítačovú prácu sa snažím látať cez víkend, ak práve nie je nejaký sviatok alebo iný program.
Nedávno som bola v Mapel s o. Cyrilom, niekoľkými ľuďmi z rádia a deckami. Ja som tam mala 4 gitaristov, basgitaristu a 5 spevákov s ktorými sme hrali a spievali počas omše. O. Cyril zas vybral skupinku „local artists“ – „miestnych umelcov“, čiže chlapcov – spevákov a raperov, jedného katechistu, ktorý vysvetľoval príslovia v dinka a jednu miestnu mamičku s dvoma dcérami, ktorá tiež spievala. Spolu s mapelskými tradičnými tancami sme vytvorili program na celé popoludnie.
Počas jedného štvrtka a jednej soboty sa zas oslavoval African Child´s day a Students´ day. Po omši nasledoval program, ktorý v prvom prípade pripravili žiaci všetkých Tonjských škôl a v druhom prípade skupiny žiaci našej školy. Ako vždy obsahoval piesne, scénky, prejavy, pochodovanie skautov a tradičné tance.
K počasiu: obdobie dažďov je v plnom prúde, čo znamená, že tu máme občas riadne zlievky. Aj keď neprší každý deň, búrky sú tu časté. Včera nám jedna zvalila strom tu v areáli misie, ale čo horšie, v meste zabil blesk nejakú ženu a podpálil domy. Nedávno silná búrka pováľala ploty a strhla kusisko strechy z budovy strednej školy. Zo záhrady sme už pojedli všetkých tých možno 10 Monikiných reďkoviek, ktorým sa podarilo vzísť, ale už sa jej ukazuje pekná kukurica, okra a tekvičky, ktoré musíme strážiť, lebo ich náš milý Amigo (opica) začal obžierať. Ja som zasiala len pažítku a mätu, ale tým sa zatiaľ na svet nechce. Teploty sú tu po daždi také, že si treba v noci prikryť nohy plachtou, ráno si obliecť niečo ľahké s dlhým rukávom... no a cez deň sa zas škvaríme v horúčave, keď je v izbe 36 stupňov, v tieni môže byť aj okolo 45 a na slnku aj viac. No voda tečie už takmer len studená, na elektine sa šetrí, čiže večer a ráno nejde,  a internet nejde takmer vôbec... Pri škole máme mláku, ktorá je v tomto čase naplnená vodou, trávami, žabami, ktoré kvákajú ako motorová píla, rôznymi druhmi vtákov, kozami, kravami a ľuďmi, ktorí sa v tej žaburine kúpu, perú a nebodaj sa z nej aj napijú. No toto počasie je veľmi prajné komárom, čiže aj malárii a zabezpečuje Janke neustály prílev pacientov.
Aktuálne: Celý Južný Sudán sa pripravuje na zajtrajší 9. júl, na vyhlásenie nezávislosti. Znamená to, že celý tento týždeň a asi ani budúci sa neučí, no všetci čo nešli domov musia nacvičovať hymnu, nástupy a pochodovanie a od 9. júla oslavovať :) My s Monikou sme sa teda pustili do maľovania haly tu na misii. Monika je hlavný maliar :) ja pomocník. „Vydeletovali“ sme zo steny don Bosca a sv. M. D. Mazzarelovú, no Pannu Máriu s Ježiškom sme pekne „zreštaurovali“ :) Domaľovali sme čierny pás okolo podlahy a pomohli sme aj s nápisom „Rooted and grounded in Jesus“. Ostatné steny, trámy a ostatné dostupné plochy sme poometali a poutierali.
No my sa v rámci prípravy na nezávislosť hlavne modlíme. Aby sa Južný Sudán so severom nezačali hlušiť a aby Juhosudánci dokázali v mieri vytvoriť novú krajinu. Teraz ľuďom nie je ľahko. Všetko zdraželo, takmer nič sa nedá kúpiť a situácia v Abyei je trochu komplikovaná. No verím, že to nejako pôjde – pomaly, potroške, ale k lepšiemu.
Chcem ešte trochu popísať, ako sa oslavoval sviatok Sudánskej ľudovooslobodzovacej armády 14.5. Tu sa vtedy robí rámus ako u nás na Silvestra, vari ešte väčší. Ale nie s petardami a ohňostrojmi. Na oslavu tu povyťahujú  zbrane najrôznejšieho druhu a oslavovať začnú okolo štvrtej ráno. No mohla som radšej spať v skrini :) Našťastie nám to už vopred povedali, lebo by sme ináč asi ošediveli a ráno ušli :)

No a keďže sa nám zajtra narodí nový štát, opäť robia rámus už teraz.Je neskoro a ja idem spať, aby som zajtra vládala. Internet momentálne nemáme, tak toto moje písanie uložím a možno neskôr dopíšem a pošlem...

11.7. Tonj – Republic of South Sudan
Tak a prežili sme veľmi zaujímavý víkend. Narodil sa nám nový štát.
V sobotu ešte za občasnej streľby sme po omši a raňajkách boli pozvaní na vztýčenie vlajky. Ostatní, vrátane Don Bosco Band dopochodovali a commisioner, čo je tu asi niečo ako primátor, vztýčil novú vlajku, pričom naša Band hrala hymnu. Musím povedať, že tak dobre som ich ešte hrať nepočula. Potom sa začali všetci tešiť a skákať, až commisioner odpadol, no hneď sa dal doporiadku (mimochodom, vo štvrtok mal svadbu – bral si druhú manželku, čo mi Willson okomentoval, že veď taký „big man“ predsa nemôže byť len s jednou manželkou). Nasledovali prejavy, spevy, dokonca aj my sme v programe mali jednu pesničku s modlitbou o. Jamesa a príhovorom o. Georga. No a potom sa už len oslavovalo a oslavovalo, až do neskorej noci, resp. do rána.
Včera sme aj my pri kostole usporiadali program s vystúpeniami žiakov miestnych škôl a miestnymi spevákmi. Aj mojim gitaristom sa vystúpenie celkom podarilo.
Takže toľko najnovšie správy. Ešte pre tých, ktorí nevedia – náš pobyt tu si ideme predĺžiť, vyzerá to zatiaľ tak, že do konca školského roka, čiže do konca novembra, či začiatku decembra. Prečo? To človek chápe vtedy, keď je tu a prežíva každodennú realitu, s ľuďmi, s deťmi. Keď s nimi je z jedného taniera, keď sa s nimi raduje, trápi nad ich problémami, keď sa ich snaží pochopiť, naučiť, pomôcť, keď sa to dá aj keď sa nedá. Ťažké chvíle či už v komunite alebo s ostatnými, chvíle bezradnosti a zranení  kompenzujú chvíle spontánnej radosti a vzájomného zdieľania, vyjadrenie priateľstva a vďačnosti. Človek by sa vtedy chcel rozdať celý... no môže dať iba tak málo... Vzájomne sa obdarúvame a učíme. Nedávno mi náš „malý“ John povedal, že keď pôjdem domov, napíše list mojej rodine, aby sa im poďakoval za to, že ma tu pustili. A ja som veľmi vďačná Pánu Bohu, rodine aj všetkým, ktorí mi umožnili byť tu a prežívať taký požehnaný a naplnený čas. A tiež ďakujem za všetky vaše modlitby. Cítiť a vidieť ich účinok, až sa aj tunajší ľudia, vrátane komunity  čo všetko tu Pán koná, ako odpovedá na naše modlitby. Takže opäť prosím o vaše modlitby za nás a všetkých tu a tiež na vás myslím v modlitbách, nech vás všetkých ochraňujú anjeli strážni.
Pozdravujeme vás všetky tri – ustaz diktora Ayen Rena :), Monika Achol a doctor Janka
GBY +