Po viac než mesiaci vás opäť všetkých pozdravujem, ešte stále z Nairobi. Čas našej misie tu v hlavnom meste Kene sa chýli ku koncu a ak všetko dobre pôjde, v pondelok by sme sa opäť mali vrátiť do Tonj. Preto píšem odtiaľto ešte posledný mail. Život v Langate beží veľmi rýchlo, no nie stereotypne. Hoci dni sú si podobné, vždy človeka niečo prekvapí, poteší alebo sklame. Veď sme tam obklopené veľmi

živými, svojskými a originálnymi chlapcami, ktorí raz pritúlia, inokedy udrú. Už je ich viac než 50 (a budú naďalej pribúdať) a každý je jedinečný. Aj vyučovacie hodiny sú teda jedinečné a dopredu sa nikdy nedá spoliehať na nič. Ale chvíle strávené s chlapcami, ktorým sa dostáva tak málo lásky sú aj pre nás veľkým darom.
Krátko nato ako som písala minule sme zažili prvý dážď v Nairobi. Nič by to nebolo, keby strecha v Langate, kde sa jedáva a slúžia omše nepretekala. Takto sme, okrem toho že bolo poriadne chladno, boli všetci poriadne premoknutí. No imunita chlapcov je očividne veľmi dobrá, lebo oni to zvládli, kým ja som trochu prechladla. Našťastie však počas prestávky nepršalo a poobede bolo už fajn.
Iný deň Simon holil chlapcom vlasy. Predtým si ich odzadu dopredu rozčesávali a niekoľkým som pomáhala aj ja. Hrebeňom, alebo ešte častejšie... ryžovou kefou! Viete si to predstaviť, česať také kudrlilinkaté černoškovské vlasy? :)
Na druhý deň sa v Bosco Boys konala spomienka na Mzee Jasaniho, veľkého podporovateľa Bosco Boys, spolu so spevmi a prejavmi, ale to nebolo nič proti sobotňajšiemu otvoreniu Jesus Cupu, ktoré bolo spojené s oslavou sviatku don Bosca. My s Monikou a Luciou sme pripravili veľké plagáty a naaranžovali kvety k oltáru. Oslava začala svätou omšou, potom nasledovali prejavy a kultúrne vystúpenia – spev, tradičné a moderné tance. Aj naši chlapci – Rising stars z Langaty zažiarili s jednou pesničkou. Poobede sme pomáhali s fotením a registráciu hráčov pred volejbalovými, futbalovými a basketbalovými zápasmi, ktoré sa teraz konajú každú sobotu na ihriskách Bosco Boys a Utume. Veľmi zaujímavé je, ako sa pri registrácii kontroluje, či hráči dodržiavajú predpísanú vekovú hranicu do 14, do 17, alebo nad 17 rokov. Odvážia ich, odmerajú a sčítajú ich hmotnosť a výšku (matematici, v Afrike je toto možné :) ). Tí čo majú do 14 rokov musia mať súčet do 200, do 17 rokov súčet do 225. Sranda, nie? Naši sudánski dinkovia by sa do toho určite nezmestili, veď 15-ročný John mal len výšku okolo 195 cm. :)
Na začiatku februára sme boli s chlapcami z Langaty na výlete. Nataša, ktorá pre nich kedysi organizovala sobotňajší program sa s nimi chcela rozlúčiť a tak celú Langatu pozvala na bowling a na obed – kurča, zemiak, ryža, džús, banány... a ušli sa im aj nejaké sladkosti. Bol to pre nich obrovský zážitok.
Ďalšie výlety sme podnikali počas nedieľ. Najprv to bola vychádzka s Josphatom, Ericom a ešte jedným chlapcom, ktorého meno si ani za svet neviem zapamätať. Prešli sme sa po okolí, videli sme krásne veľké vily v tejto štvrti a len o kúsok ďalej malé chatrčky maasaiov, z konárov, plechu a blata. A opäť trochu prírodnej krásy pri bazéne a priehrade Sam mburu kde chodia rybárčiť ľudia, ktorí si to môžu dovoliť.
Ďalšiu nedeľu sme sa vybrali opačným smerom do Bomas, kde sa konajú aj vystúpenia tradičných spevov a tancov. My sme si tam prezreli skanzen – typické tradičné obydlia jednotlivých kmeňov Kene. Je zaujímavé porovnať, ako sa od seba líšia obydlia jednotlivých kmeňov, alebo dokonca členov rodiny v jednom kmeni, či sklady, ohrady... (dom 1. manželky, 2. manželky, 3. manželky, chlapcov, starej mamy, manžela, sklady na potraviny a ohrady pre zvieratá).
Minulú nedeľu sme s Monikou a Luciou vzali troch chlapcov do múzea Karen Brixen, autorky knihy Out of Africa, podľa ktorej je pomenovaná táto štvrť.
Veľmi pekné chvíle prežívame aj u sestry Mary Jane. Aj počas doučovania angličtiny a matematiky každý utorok a štvrtok, ale aj počas nedieľ, ktoré sme trávili prípravou náramkov, relaxom a tancom pri slovenských koledách, alebo spoločným pozeraním rozprávok. Pre deti, ktoré nemajú rodičov, alebo nie sú s nimi je dôležitá práve táto prítomnosť, pohladenie, objatie, spoločne strávený čas, pozornosť...
Z ďalších zážitkov spomeniem omšu u sestier Matky Terezy. No musím povedať, že som s obdivom pozerala na to, ako kľačia bosé v radoch v kaplnke a keď som si k tomu predstavila, akú prácu odvádzajú... hmmm... A navyše, cestou naspäť nám otec Sebastian aspoň z diaľky ukázal slum Kibera – veľké more hnedých striech natlačených jedna na druhú... a ešte aj za tieto malé búdky, či už v Kuwinde, Kibere, alebo iných slumoch ľudia platia. No sám otec Sebastian povedal, že pokiaľ sa človek snaží, hľadá a robí, v Nairobi má šancu nájsť si aspoň aké také zamestnanie.
Pondelok 14.2. bol viacnásobne výnimočný. Tu v Keni na tento deň pripadá sviatok sv. Cyrila a Metoda. V Sudáne to bol posledný termín vyhlásenia oficiálnych výsledkov referenda, takže brat Charlie prišiel konečne o vlasy a hádam aj bradu :) No a navyše bol Valentín. Tu v Keni je zvyk, že ľudia nosia v teň deň niečo červené, neviem, ale nejako je to spojené s tým, či majú priateľa, alebo také niečo... a Monika si, nevediac o tom, obliekla bundu s červenou šnúrkou a za svet nevedela, prečo tá šnúrka všetkých zaujíma... Ďalším zvykom je, že tu nedá kvet chlapec dievčaťu, ale dievča chlapcovi. To sme sa tiež až večer dozvedeli, takže nám už nebolo čudné, že od nás chlapci zo žartu pýtali kvietok :) No milo nás prekvapil otec Sebastian, ktorý nám do Langaty priniesol ružičky a poslal s nimi za nami malého Husseina. Monika o tú svoju prišla – rovno z ruky jej ju cestou do Bosco Boys vzalo dievča, ktoré sa odtiaľ vracalo...  no stretávame ju každý deň a myslím, že ešte teraz sa za to hanbí...
Musím spomenúť aj sobotu minulého týždňa. Vybrali sme sa pozrieť chlapcov a futbalový zápas do Langaty, no Simon nás poslal so Stephenom k sestrám na preväz nohy. Už asi mesiac mal na chodidle škaredú ranu, ktorá sa nehojila, ale hnisala, chodil na špičke a keďže mu sestry nevedeli pomôcť, asi 2 dni predtým bol v nemocnici, kde mu z rany vybrali asi poriadne veľkú triesku. Samozrejme, že mu to poriadne rozrezali a vyčistili, no chlapec behal, často ranu namočil pri sprchovaní, alebo špinavou vodou pri praní... no sestry boli zhrozené a tri sme ho nemohli udržať, keď mu chceli chodidlo vyčistiť... Teraz je to našťastie lepšie, ranu má viac-menej v suchu, v čistej ponožke a pravidelne ošetrovanú...
Pokiaľ ide o počasie, jeden týždeň dosť veľa pršalo, našťastie sa však ranná teplota pohybuje okolo nejakých 15 stupňov, nie 9, ako pri predchádzajúcom daždi. A cez deň aspoň nebolo tak horúco, hoci chlapci mali veci zvlhnuté. Už aby sa sťahovali do novej budovy, ktorú dokončievajú pri Langate. Myslím, že tam budú mať teplejšie a zdravšie. A hádam im ani za potkanmi nebude smutno. Neviem, či ich majú v izbách aj oni, ale chalani-učitelia ich tam majú dosť. Zvyknú sa spúšťať a loziť zhora do dolnej kuchyne po rúrkach. A hore v izbách im robia riadny rámus. No keď sa Monika pýtala, či sa nedajú vykynožiť, skôr sa na tom zasmiali, že prečo... Asi sú už na ne zvyknutí... Ale vraj topánky im neobžierajú :) My tu máme len stáda mravcov a šváby v kuchyni, prípadne nejaké tie pavúčiky, ale aj na to sme si už zvykli. Dokonca občas som z githeri ani nevylovila žiadne chrobáčiky... no možno len preto, že som si ich nevšimla a...
To, že je Nairobi riadne mesto, ako ktorékoľvek iné hlavné mesto na svete má aj rôzne výhody. V prípade potreby sa tu dá kúpiť čo potrebujete, dá sa všelikde ísť, všeličo zohnať a tým pádom aj občas niečo uvariť... Ani by ste neverili, ako po každodennom githeri občas dobre padne obyčajná omeleta.... A občas dobre padne aj kúpiť cukríky alebo arašidy malým drobcom, ktorých denne stretávame. Veď kto vie, možno nepotešia len chuťové poháriky, ale aj detské srdiečka.
Včera sme „oficiálne“ ukončili naše pôsobenie v Langate. Chlapcom sme rozdali niečo sladké na rozlúčku, no asi ešte zajtra ich pôjdeme pozdraviť. Podobne aj sestru a deti u nej. Ani im, ani chlapcom, ani nám, ani nikomu nebolo všetko jedno, keď sa dozvedeli, že odchádzame. Asi tu zajtra bude nejaký špeciálny program, kvôli príchodu nejakej podporovateľky z Kanady a potom už len pobaliť, rozdať posledné darčeky a rozlúčiť sa aj s ostatnými kamarátmi. Budú mi tiež veľmi chýbať... toto je ťažkosť misijného života – lúčiť sa s ľuďmi, ktorí nám prirastú k srdcu....
No do Tonj sa veľmi teším... na všetkých, ktorých som tam nechala, aj keď komunita sa opäť trochu oklieštila... ale deti a chlapci a dievčatá sú tam vždy... a tiež čakajú na niekoho, kto ich bude mať rád. Len budem potrebovať veľa, veľa modlitieb. Začneme totiž učiť v škole... v triedach je niekoľkonásobne viac detí ako v triedach u nás, sú opäť trochu iné a v nižších ročníkoch nevedia anglicky...
Tak vás všetkých s Monikou a Luciou pozdravujeme, myslíme na vás v modlitbách a prajeme, nech vás Pán napĺňa svojou láskou a obdarúva svojimi milosťami.
GBY +