6. 12. 2010 Tonj – Sudán

Sudán, Kórea, S...

Takmer po mesiaci sa opäť ozývam z Tonj. Nie že by som na vás bola zabudla, ale veru mám stále čo robiť a nejako mi na písanie neostáva veľa času. No aby som upresnila čo robím... už som spomínala záverečné skúšky, ktoré prebiehali v škole a pri ktorých sme dozorovali. Tie skončili v stredu, myslím, že to bolo 10.11., aj keď ôsmaci ešte celkom neskončili. Vo štvrtok mali deti čas na pranie, balenie a prípravu večerného programu pri príležitosti ukončenia školského roka a ako poďakovanie učiteľom, špeciálne Simonovi a Filipovi z Kene, ktorí sa im venovali v škole aj mimo nej (hrali basketbal,

založili skupinu akrobatov, učili ich vraj nejaký breakdance, pomáhali im s učivom.... ) a kórejskému doktorovi Stevovi a sestre Joane, ktorí boli tiež vždy pripravení pomôcť, hoci aj v noci. Takže poobede došiel Mario, že pre nich zložil pesničku, či mu nenapíšem akordy a či ju s ním nenacvičím. Tak sme ju dosť dlho drvili aj so Santinom a hoci ju Mario zaspieval v nejakej úplne inej tónine, bolo to veľmi milé. Vlastne celý program bol veľmi pekný. V piatok a počas nasledujúcich dní teda väčšina detí odišla domov.

V sobotu sme boli na pikniku spolu s učiteľmi aj Kórejcami. Piknik znamená, že sme sa do Kuelcok odviezli v aute a na nákladiaku, spolu s dvoma živými kozami, ktoré na mieste zabili. K tomu sa uvarila ryža, cestoviny, čapaty (jednoduché placky) a mandazi (chuťou podobné šiškám, len z iného cesta),..... no bolo to veľmi zaujímavé, ešte keď človek vidí ako sa to pripravuje.... Keďže sme všetci priložili ruky k dielu, bolo všetko takmer hotové kým začalo pršať. Premiestnili sme sa pod strechu školy a po dokončení a jedle sa čas trávil pri gitare, bedmintone, volejbale a tanci... no keď sa do tanca zamiešali aj miestni ľudia... stojí za to vidieť, ako hlboko siaha vrstva modernej civilizácie :-)

V nedeľu popoludní sme mali pekný výlet k rieke s Kórejcami a prekladateľom z nemocnice. Medzitým sa prerábala jedáleň, tak bolo treba občas niečo čistiť, prať, vešať a jedávali sme v takej vonkajšej miestnosti. No a potom, pomaly ale isto sme sa pustili do papierovej práce. Monika postupne po Johnovi prebrala jeho prácu s World Food Programom a World Vision. Ide o počítačovú prácu súvisiacu s potravinovou pomocou pre okolité školy, leprosárium, nemocnicu a pod. Všetko treba odkontrolovať, vyúčtovať, niečo obehať,.... John totiž v piatok odišiel, lebo jeho misia tu sa skončila. Ja som zas nahadzovala do počítača výsledky testov a skúšok atď. a to pre celú školu, čiže asi 1200 detí. Moje dni teda vyzerali tak, že po rannej modlitbe, omši a raňajkách som v provizórnej jedálni, teraz už „kancelárii“ okolo deviatej zasadla k počítaču a vstala som od neho až na obed a po obede som pokračovala. Medzi treťou-štvrtou totiž začali prichádzať gitaristi, ako prvý Mário, ktorý kvôli gitare dochádzal každý deň z Babcok, 12 km na bicykli, niekedy dokonca peši, sem v horúčave, naspäť tesne pred zotmením... Funkčných gitár máme momentálne 6, gitaristov aktuálne okolo 15, na rôznych úrovniach, tak sa tak všelijako striedajú, ako sa dá a ako má kto čas. Takže sa hralo do ruženca 18:15 a potom ďalej, hlavne s chalanmi čo tu ostali, do večerných modlitieb 19:30. Uvidíme, ako dlho im to vydrží, ale zatiaľ ich to baví.

Keďže som ale niekoľko dní fungovala aj po večeri dosť dlho do noci, dostala som príkaz oddýchnuť si dva dni... tak som radšej zaliezla do izby, lebo sa mi otec Cyril vyhrážal, že ma uviaže k posteli a zamkne v izbe:-)  Chlapci gitaristi ma ľutovali a, niet nad úprimnosť, hovorili, že dobre, keď si oddýchnem, lebo sa mi robia bodky na hlave :D a nejako som im nevedela vysvetliť, že je to z tepla a prachu :-)

No a dve nedele sme boli so sestrou Antonietou v dedinke Mabior Yar a v meste Tieth, Monika ešte v jednej a s Johnom v leprosáriu Laicok a v Mapel kvôli programu do rádia. A tiež sme boli pri sestrách pomôcť pri hrách a odmeňovaní na ukončenie školského roka.

Po oddychu som sa opäť pustila do práce a minulú nedeľu prišli don Peter, Juraj a dve Majky zo Savia. Ešte aj brat Raju videl, ako sa tešíme, že sú tu.

Potom Monika ďalej pokračovala v počítačovej práci a ja od stredy chodím spolu s animátormi (vyše 25 chalanov a dievčat tu zo školy) na prázdninový tábor pre deti od 6 do 12 rokov k sestrám FMA. No musím povedať, že klobúk dolu, ale naozaj ma prekvapili. Sami nikdy neboli v tábore ale ide im to výborne.  Naši pedagógovia by možno s ich metódami veľmi nesúhlasili, ale... funguje to :-)  Ráno u sestier sa spolu naraňajkujú a pomodlia, vyzametajú priestor, zoradia a privítajú deti a organizujú pre nich ranné aktivity – od vyučovania, cez umelecké aktivity, skauting, hygienu a spev až po katechizmus. Nasleduje rozdelenie do 4 skupín, krátke video a obed. Zvlášť jedia deti (africký spôsob – uvarená obilnina - sorghum, 8 detí z jedného taniera, na zemi, rukami) a zvlášť animátori (po prvom dni čo jedli z jedného taniera štyria-piati si vypýtali taniere pre každého zvlášť, ale stále jedia rukami, kašu zvanú asida, buď s mäsom, rybou, šťavou,... no dvakrát som sa k nim pridala). Tu je taký spôsob jedenia bežný.

Cez víkend tábor nebol, takže sobotňajšie dopoludnie som strávila opäť čistením v novej budove, kde sme s Demosom aspoň poutierali prach, vyzametali a poumývali dlážky, keďže vodu Demos nosil vo vedrách od školy. Popoludní sme s otcom Jamesom boli v jednej rodine, ktorá požiadala o modlitbu a požehnanie, keďže im nedávno zomreli dvaja členovia rodiny a dve deti sa vrátili zo školy v Keni. Večer sme zas boli zablahoželať sestre Tereze k narodeninám. Včera som sa pokúsila trochu si oddýchnuť, aj keď hneď poobede nabehli drobce, jedného chlapca som vzala do nemocnice a potom sa už objavili gitaristi. Dnes opäť tábor, deti, gitary....

Takže tak... asi tomuto sa venujeme... Pomedzi to ak je voľné dopoludnie triedime hudbu v rádiu, takže na nudu vôbec nie je čas....

To je jedna stránka veci... Druhá je tá, že čím dlhšie sme tu, tým hlbšie spoznávame jednotlivých ľudí, Sudáncov ako takých, ich kultúru, život...  niekedy všeličo dosť prekvapuje. Oni nerozumejú, ako môže mať niekto len 2-3 deti, veď čo ak zomrú... nechápu, že u nás môže mať muž len jednu ženu a nič za ňu neplatí, že nie rodina ale dievča rozhoduje o tom, či sa za niekoho vydá,.... A naopak... Tu sa život a šťastie človeka počíta na kravy. Za kostolom je väzenie. Ak niekoho zabijete, ste tam kým nezaplatíte 55 kráv. Dievča rodina prinúti vydať sa, keď za ňu muž zaplatí dostatok kráv – u Dinkov okolo 50, u Luo stačí 25, dokonca rodina predá vlastnú dcéru za 15 kráv a nejaké peniaze. Chlapec sa nemôže oženiť, lebo nemá kravy a tie čo má rodina sú pre jeho staršieho brata, ktorý sa má oženiť skôr. A hoci dievča ľúbi, môže sa len bezmocne prizerať na to, ako ju vydajú za iného. A dievča nemá na výber. Ak by ušlo naspäť domov, zbili by ju, hoci aj k smrti. Keď to len takto čítate, človek sa čuduje, no keď tým trpí človek, ktorého už nejaký čas poznáte, keď vidíte vedľa seba dieťa s maláriou, ktoré možno celý deň nejedlo, keď vidíte malomocných, ktorých telo je napadnuté chorobou a sú tí najchudobnejší z chudobných, keď vám mladí chlapci a dievčatá rozprávajú, čo zažili počas vojny, ako dlho nevideli svoju rodinu... hmmm... niekedy sú to silné pocity. Ale napriek tomu všetkému sa dokážu tešiť zo života, spievať, tancovať, rozdávať lásku ďalej, úprimne sa modliť, malé deti vás zavolajú jesť s nimi z jedného taniera, ponúknu vám najlepšie čo majú, vedia byť veľmi vďační, nežní k malým deťom a chápaví k trpiacim... Často sú nám veľkým príkladom a povzbudením. Radi trávime s nimi čas či už pri práci, gitare, rozhovoroch....a myslím, že sme si navzájom obohatením.

Pokiaľ ide o počasie, čoraz viac sa otepľuje, niekedy je aj 36 stupňov v tieni, ale rána sú zatiaľ stále príjemne chladné. Menej príjemný je prach, poletujúci piesok, ktorého je stále viac. Okrem priateľských jašteríc a modliviek sme tu už videli aj nejakého toho hada a škorpióna.

No myslím, že som sa opäť rozpísala, to za celý ten mesiac :-)

Takže na zhrnutie už len toľko, že sa máme fajn a cítime vaše modlitby... Tak prosím, aby ste v modlitbách za nás, mier v Sudáne a správne rozhodnutia aj naďalej pokračovali.

S Monikou všetkých pozdravujeme, prajeme krásny a požehnaný adventný čas a myslíme na vás v modlitbách +

R.