Príchod na miesto nášho pôsobenia.

Pozdravujem vás všetkých z Tonj

Vo štvrtok sme konečne prišli na miesto nášho pôsobenia. Cesta bola veľmi zaujímavá, veď posúďte sami.
Z Gumba sme vyrazili v piatok 8. 10. 2010 okolo deviatej ráno, spolu s nemeckým lekárom, ktorý smeroval do Wau. Na letisku je odbavovanie také

chaotické, že sama by som sa z toho v živote nevymotala. Kontrola príručnej batožiny? Nemajú na to skener, takže to robia ručne-stručne: všetko vám pekne prehrabú... Lietadlo letí z Chartúmu cez Jubu do Wau. Ale kedy? To vám nik nepovie. Jednoducho prídete do čakárne a čakáte a dúfate, že zachytíte nejaké zrozumiteľné hlásenie. Niekedy to trvá aj niekoľko hodín kým lietadlo priletí a pilot sa nachystá. Pred odletom si však nezabudnite dohliadnuť, aby vám kufor naložili do lietadla. Let bol fajn, aj keď nás na konci trochu potriaslo, ale stihli sme to za niečo vyše hodiny a ešte aj so stravou. Na letisku nás už čakal saleziánsky brat Charles. Naobedovali sme sa u saleziánov vo Wau a obzreli sme si aj ich školu so všetkými dielňami. Brat Charles musel ešte niečo povybavovať, medziiným nakúpiť aj nejaké sklo na okná a potom sme sa už vydali na 90 kilometrovú cestu do Tonj. Trvala....takmer 5 hodín, vzhľadom na kvalitu ciest a sklo na zadnom sedadle. Také vyhŕkané sme ledva vystúpili z auta, navečerali sa a zaliezli do izby.

V Gumbe som sa lúčila s našou izbovou jašteričkou, ale tu máme jej sestru, o dosť väčšiu... Aspoň nám má kto požierať tú kopu hmyzu. Býva v kúpeľni a je celkom fotogenická.
Aj tak ale poctivo spávame pod moskytierami, lebo ten hmyz je tu niekedy dóóósť veľký. Učíme sa spolunažívať aj s pavúkmi, veď tiež požierajú všelijaké komáriky. Pre zasvätených dodám, že prvá fáza kultúrneho šoku sa už dávno skončila.

A čo robíme? Náš deň tu je trochu časovo posunutý.  Slnko vychádza okolo siedmej a okolo siedmej aj zapadá. Okrem toho máme čas posunutý o hodinu dopredu. Ráno skoro vstávame, ale aj spať chodíme skoro.  Zatiaľ naša práca pozostáva z toho, že nahadzujeme do počítača nejaké školské veci, pomáhame v katolíckom rádiu, triedime nahrávky a venujeme sa deťom v oratku. Tiež sa spolu modlíme. Omše bývajú tu v saleziánskom kostole, v nedeľu vo farskom kostole kúsok ďalej. Podobne je to aj s ružencom a adoráciou. Včera sme asi 4 hodiny strávili vykladaním, triedením a ukladaním kontajnérov s humanitárnou pomocou z Talianska.

Okrem nás tu na nejakom projekte pracuje jeden talian. Je tu aj lekár a zdravotná sestra z Kórey a dobrovoľníci z Kene, predstavte si - z Bosco Boys. Vedľa býva kórejský architekt.  Saleziáni a sestry sú z rôznych krajín. Nejedávame vždy spolu, ale niekedy sa pri jedle stretávame. Najčastejšie je to ryža, nejaká fazuľa, omáčky, občas trochu mäsa. Na raňajky máme pečivo - takú placku, neviem, ako sa to píše, ale volá sa to "čapaty" :-) a k tomu maslo, nejaký ten džem, dokonca teraz výnimočne aj nutelu:-) Je to celkom fajn, občas trochu ostrejšie a niekedy sa z niečoho vynorí mravček... ale tak, veď sme v Afrike:-)

Pokiaľ ide o počasie, našťastie ešte doznieva obdobie dažďov, takže sem-tam poprší, čo spôsobuje, že aj teplota je občas príjemná. Ináč je však počas dňa veľmi teplo, najmä ak sa chcete aj trochu hýbať:-) , ale dá sa to zatiaľ zvládnuť. Aj v noci je teplo, okrem toho, naše okná sa skladajú len z mreže a plechových okeníc + záves a poloodtiahnutá sieťka. Tu okenné sklá nemáme, veď ani nie je dôvod...takže okrem hmyzu, ktorý si vždy nájde cestu sme obklopené aj zvukmi nočnej Afriky, ktoré nikdy neustanú. Ak to nie je riadna sudánska búrka, tak tu počujete cvrčky, cikády, žaby, psy, mačky, netopiere, nad ránom aj hrdličky (ktoré vydávajú iné zvuky ako u nás), holuby, sovy a mnohé iné tvory...... Ináč nám nad hlavami lietajú netopiere, vážky, supy a ešte akýsi iný druh dravých vtákov, niektorí tvrdia, že sú to orly. Cestou sem sme videli aj varana. Naokolo sa pasú kravy, kozy, v záhrade prasatá, sem tam sliepočky alebo somáriky. Včera sme mali v kaplnke dokonca lov na riadneho netopiera.

A ešte zopár slov k sudánskym deťom. Sú... no v prvom rade čierne:-) Veľmi čierne. Obávala som sa, že budú veľmi, veľmi veľké, keďže ide najmä o Dinkov. Ale nie je to také strašné. Väčším chlapcom som ledva po plece...ale našťastie malé deti sú ešte malé:-) Je tu 5 jazykov - angličtina, arabčina, jazyky kmeňov Dinka, Bongo a ešte akéhosi tretieho. No ako na potvoru sa s najmenšími deťmi dorozumievame niekedy posunkami, lebo anglicky nevedia a ani nerozumejú tým dvom vetám v reči dinka, ktoré vieme my:-) Ale starší vedia veľmi dobre anglicky, takže sa dá. Ešte keby sme aj my boli v tej angličtine lepšie:-) Je tu ubytovaných niekoľko chlapcov a dievčat, ktorí bývajú ďaleko. Vidno na nich, že majú saleziánsku výchovu, že nie sú ponechaní sami na seba. Sú tiež veľmi šikovní a inteligentní. Večer sa spolu modlievame. Nemajú taký prístup k telke a internetu ako naše deti, takže ich dokážu zabaviť aj jednoduchšie veci - hry, hudba, tanec, lopta. To im k radosti stačí. No stále sú tu aj deti, ktoré do školy nechodia, lebo nemajú na to peniaze. Niektoré triedy však fungujú aj vďaka adopcii tried a deti, hoci veľmi nevedia kde je Slovensko, hovoria o pošte, ktorú odtiaľ dostali.

V nedeľu tu oslavovali sviatok svätého Daniela Comboni. My sme boli na rannej, anglickej omši (ľudia prichádzajú počas celej omše) no po nej bola omša v Dinka a tá trvala asi 2,5 hodiny. Po nej nasledoval program, ktorý si pripravila tunajšia škola a nejaké školy z okolia. Zväčša to boli jednoduché, pre nás trochu čudné a možno jednotvárne tance a spevy, ale aj niečo ako karaoke, akrobatické vystúpenie, scénky, tanec znázorňujúci zvyk vyberania ženícha pre dievča a pod... program trval viac než 3 hodiny... v tom teple vonku:-)

Tak zatiaľ toľko z misie v Tonj. Internet tu je veľmi biedny, ale nejaké foto pridám na facebook. Aj Monika všetkých pozdravuje a maily posielame takto spoločne. Uisťujem vás, že všetky maily od vás čítam keď sa dá pripojiť, aj keď nestíham reagovať.

Ďakujem že na mňa myslíte. Prajem vám veľa radosti a pokoja do ďalších dní, veľa Božieho požehnania, ochranu Panny Márie a anjela strážcu. A prosím o modlitby.
R.