Srdečný pozdrav... hádajte odkiaľ...
Tak začnem: Ktorúsi sobotu sme oslávili deň študentov – deň síce trochu
upršaný, ale s horúcim ránom otvoreným svätou omšou a s programom deciek, ktoré najnovšie chytila pesničková mánia a tak skoro všetky čísla v programe boli spevácke.
Koncom mája sa v škole hromadne písali skúšky, čomu predchádzalo prepisovanie, prepisovanie, prepisovanie a prepisovanie...na internáte doučovanie a doučovanie a doučovanie....až do neskorého večera, respektíve noci... pričom až do skúšok vyučovanie v škole pokračovalo, bolo treba dokončiť opakovanie... po vyučovaní zliepať nôžky a poobede nacvičovať na Turíce a sviatok Panny Márie Pomocnice. Oba sviatky boli pekné, plné hudby a radosti, s programom, procesiou, rozjímaním a najmä úprimnou modlitbou, a tiež snahou skrášliť liturgiu. Aj keď to s nácvikmi býva často „o nervy“ a možno sa spev v Južnom Sudáne neblíži k vaším predstavám o niečom, čo lahodí uchu, najdôležitejšia je úprimnosť, s ktorou sa decká snažia ulahodiť srdcu Boha.
Keď začali skúšky, znamenalo to pre nás dozorovanie v triedach a potom opravovanie (jáj, ale som si navarila, kto to kedy videl – dať na skúšku 48 otázok keď máte len vo dvoch triedach okolo 130 žiakov...tak potom to opravujte), poobedia ako vždy s gitarami, až nato, že niektorí si priniesli zošity, ovládli nutkanie hrať a trochu sa aj učili....večer na internáte ešte dovysvetľovanie a doprecvičovanie toho, čo sa nestihlo...najmä keď niekto študuje celú základnú školu v arabčine a potom na strednej škole nevie v angličtine ani čítať, ani sčítať, odčítať, násobiť a deliť hoci len dvojciferné čísla....no doučujte potom exponenciálne funkcie...
Začali prázdniny – pre základnú školu dvojtýždňové, pre stredoškolákov týždňové a mnohé decká odišli na niekoľko dní domov. Medzitým prišli na nejaký čas traja noví bratia – Godfrey, Charles a Lawrence, no sranda s nimi, a v deň keď prišli som odprevadila Moniku na letisko do Rumbeku. Odišiel aj br. Toni a v ten istý deň sme sa zúčastnili na pohrebe nejakého politika (ach, tie ich nekonečné prejavy... a stáť v horúčave a okrem potu vydať zo seba aj nejaké vhodné pesničky...).
Zo starej misie nám prisťahovali 4 prasatá, ale keďže nemáme pre ne chliev ani ohradu, milé prasiatka (vlastne veľké prasatiská) sa celý deň skrývajú pred horúčavou pod stromom alebo pod oknami a v noci sa potulujú po dvore a robia rámus. Občas sa vyberú na prechádzku do mesta a potom ich bratia s chlapcami nemôžu nájsť. Vlastne sú prasiatka už len tri, najväčšie už zabili (kladivom do hlavy, lebo vraj bolo priveľké). Keď Arkanjelo videl ako sa tešia z vody v mláke, zahlásil, že by im asi bolo dobre v rieke... a veľmi sa čudoval, keď sme mu povedali, že prasatá v rieke nevedia plávať... No on vždy zahlási niečo, čo nás rozosmeje – napríklad že v kaplnke treba zahasiť polovicu svetiel, lebo poriadne nevidí :) Okrem prasaťa sme zabili aj kozu od Kórejca Bernarda, no asi 2 dni predtým ju bratia na noc zatvárali do miestnosti s bicyklami (aby ju psy neroztrhali) a cez deň im ani nenapadlo, že koza potrebuje žrať... A keď som už pri zvieratách, musím spomenúť aj nálet termitov, ktoré sme po daždi spolu s chlapcami chytali pri svetle v jedálni (bŕŕŕ, keď vám to lezie po tele, po tvári, do vlasov, pod tričko....) a potom ich chlapci upravili s arašidami a jedli ako arašidové maslo :)
Naši najstarší ašpiranti, ktorí dokončili strednú školu už začali formáciu v Jube, kde by od augusta mali oficiálne začať prenoviciát. Zatiaľ sú tam štyria – Kolonga, Demos, Abraham a Elia. Ešte by mal prísť James no loďka ktorou cestoval do Juby sa prevrátila, niekoľko ľudí zomrelo a on skončil niekde v Malakale, no mal by byť v poriadku. Šiesty by mal byť Daniel, ale odkedy odišiel domov do dediny, vieme o ňom málo...
Koncom prázdnin sme ešte oslávili sviatok Najsvätejšieho srdca Ježišovho a Nepoškvrneného srdca Panny Márie, samozrejme so všetkou slávou no a potom nastal čas lúčenia...
Ako každé lúčenie nebolo ľahké, ale silu nám dávala nádej, že to nepotrvá dlho a opäť sa stretneme... tak sa za to modlite ... nech môžem ďalej doučovať decká ako je Jackson, Santino, Mario, Abraham, Moses a ďalší, nech sa Willi, Wilson, Monika, Assunta, Mary, Salvatoria, Peter, Luka a iní môžu naďalej tešiť z gitár, nech môžu hudbou tešiť iných, urobiť omšu živšou a zabúdať na smútok, osamelosť, chorobu, hlad a iné problémy, nech si ľahšie pripomínajú, že Boh je s nimi, nech sa má Peter komu vyžalovať v jeho beznádejnej situácii, nech sa majú s kým tešiť, s kým plakať, poradiť sa, odpočinúť si, nech majú komu veriť...
Nasledovala cesta do Nairobi, kde sme nocovali v Langate, navštívili sme chlapcov, ktorých sme kedysi s Monikou učili, sestru Mary Jane, Bosco Boys, Boys Town, DB Yes, Resurrection Garden, škôlku v slume Kuvinda (malý ostrovček farieb, čistoty a získavania vedomostí uprostred smetiska), stretli sme sa s ľuďmi, s ktorými nás tiež spája Tonj a na chvíľu sme skočili do prírody - Elephant Orphanage... ďalšia rozlúčka a potom už len cesta ...cesta.... čakanie 13 hodín v Dubaji a let domov...
A tak nás tu máte... No ako som už povedala, týmto môj príbeh nekončí a ak bude Pán chcieť,...
Tak len pokračujte v modlitbách za nás a naše decká v Tonj... a ako napísal Arkanjelo do listu pre mojich rodičov – Pán vám to odplatí, ani neviete ako...
Tak zas a opäť - veľmi vám aj s Monikou a Jankou ďakujeme za všetku vašu pomoc nám a našim deckám. Bez vás, vašich modlitieb a ostatnej pomoci by to určite nešlo. Pán Boh zaplať...
Majte sa krásne... s Pánom... v modlitbe...
GBY+
Renáta - Ayen