Keňa - Nairobi, 23.1.2011

Pozdravujeme z Nairobi Už sú to tuším 2 týždne od posledného mailu a budú to takmer 3 týždne, čo sme v Nairobi. No mám chvíľku času,  tak sa s vami idem podeliť o zážitky z posledných dní. Na začiatok – čo robíme. Ako som už spomenula, začali sme učiť v Langate, ja angličtinu prvákov a druhákov,  Monika matematiku prvákov, tretiakov a piatakov. Je to centrum pre malých chlapcov z ulice. Najmladší Owen môže mať okolo 6-7 rokov, najstarší možno okolo 14. Niektorí nás oslovujú madam, ale mnohí

si už pamätajú moje meno. Tí, čo si nepamätajú, ma volajú Langata :-) Je ich momentálne 32 a sú takí odlišní... Ich minulosť nebola ružová. Dvaja malí bratia majú mamu vo väzení kdesi ďaleko, otca zabili pri vlamačke a ich niekoľko krát na ulici chytila polícia. Rodičia jedného chlapca, ktorý tam kedysi bol a dnes je už dospelý sa rozviedli keď mal 5 rokov a nechali ho samého. O ďalšej časti svojho života nerozpráva, len toľko, že to bolo horšie než hrozné. Po takmer 4 rokoch sa dostal do Langaty a asi po roku do Bosco Boys. Ešte aj dnes, keď sa veľmi zľakne, odskočí až neprirodzene ďaleko. No chlapci sú veľmi živí. Máme 5 prvákov, z toho 3 sú Kevinovia. Jeden je nový a rád sa premaznáva, no ináč je šikovný, ďalší je veľmi pomalý a hrá divadielko, ale je veľmi citlivý, snaží sa smutných rozveseliť, sám od seba prinesie kvietok... Tretí Kevin si neustále vyžaduje pozornosť, akýmkoľvek spôsobom, Owen je hyperaktivita sama ale James sa snaží pracovať . Najviac ich donúti pracovať plyšový psík :-) Druhákov máme 11. Peter s Patrickom sa pretekajú, kto získa najviac bodov z testov, za prácu na hodine a správanie, ďalší štyria pracujú a snažia sa a ostatní pracujú dovtedy, kým im človek neopraví v zošite nejakú chybu, alebo kým si nemyslia, že už opakujú pridlho. Tretiakov neučím. Je ich 13, niektorí sú šikovní, ale na iných treba ísť zhurta, keď človek chce aby pracovali. No a piataci sú traja. Tiež ich neučím, no sú tiež každý svojský – King Wenson nie je rýchly, ale je veľmi citlivý a priateľský, Peter je myslím celkom pracovitý a nový Steven do človeka štuchne kedy môže. Do Langaty prichádzame ráno na omšu, potom chlapci veľmi namokro umývajú dlážky, jeme chlieb s čajom s mliekom, niekedy aj s jedným kúskom syrokrému pre každého. Začnú prvé dve hodiny – 35-minútové, medzi nimi vlastne nie je prestávka. No v skutočnosti hodina končí, keď si niekto myslí, že už je čas a zazvoní zvoncom. Vtedy by sa mali učitelia vystriedať, no niekto ešte 5 minút potiahne, pričom dá deťom niečo odpisovať, čo zabije 10 minút z ďalšej hodiny, a to ešte nerátam, že polovica detí potrebuje utekať do zborovne dať si zastrúhať ceruzku (radšej si nosím svoje strúhadlo). Po dvoch vyučovacích hodinách nasleduje 20-minútová prestávka, pričom sa oddychuje vo dvore. Po ďalších dvoch hodinách je veľká 40-minútová prestávka, kedy by mali byť všetci na ihrisku, no napr. piataci radšej ostávajú v triede počítať matematiku. Nasledujú posledné 2 hodiny a po nich prezliekanie chlapcov z uniforiem (tmavé kraťasy, svetlá košeľa, sivý sveter a podkolienky, čierne topánky, modrá kravata) a obed – tanier githeri. No keby tak moja maminka videla, koľko strukovín (plus trochu zeleniny, tekvice a vareného neviem čoho-asi špenátu) do seba denno-denne napučím, a to nepočítam fazuľu s ryžou na večeru,  to by mala radosť :-) A aj proteíny sú tam v podobe chrobáčikov. Po obede v utorok a štvrtok deti vždy perú, ostatné dni sa hráme (pexeso, futbal, Uno, padajúce piškvorky, dámu, kolky, stavebnice, puzzle, skáčeme gumu, rozprávame sa, iní sa na nás vešajú, alebo bubnujú) a okolo pol tretej začína práca – lámu na malé kúsky zelenú fazuľku, čo im neskôr varia. Githeri totiž obedujú len od pondelka do piatku, v sobotu majú ryžu s fazuľkou a na večeru väčšinou ugali, čo je v podstate dotuha uvarená múka s vodou. To sú vari ich najobľúbenejšie jedlá. Sviatočne vraj majú chapati a myslím že výnimočne pri zvláštnych príležitostiach aj mäso s ryžou. Takže vlastne zopár hodín učíme, ostatné hodiny sa pripravujeme na ďalšie hodiny alebo na ďalší deň, prípadne zastupujeme alebo striehneme na zvonec so svahilčinou v ruke. Cez prestávky, pred a po vyučovaní sa chlapcom venujeme najrôznejším spôsobom. Langata je totiž určená najmä nato, aby sa deti socializovali, učili sa, že existujú určité pravidlá a začali sa vzdelávať. Keď sú pripravení, môžu ich presunúť do Bosco Boys Kuwinda. Oni vlastne najviac potrebujú niekoho, kto by ich mal rád, kto by sa im venoval, rozprával sa s nimi, pritúlil ich. Majú tam akú takú strechu nad hlavou, stravu, ktorú majú radi, hrajú sa a učia sa učiť a pracovať. Hlavný šéf je tam Simon, potom sú tam ako učitelia a vychovávatelia brat Francis, Gideon a Zaddock plus ďalší brat, ja, Monika a nemka Lea. Neviem aké bývanie tam v domčeku majú učitelia, ale potkany v budove nielen počuť, ale aj vidieť. A pekne veľké.
Náš deň teda vyzerá tak, že vstávam ráno 5:15, 5:45 sú ranné chvály a potom ideme s niektorým s kňazov do Langaty. Odtiaľ odchádzame okolo tretej, väčšinou matatu a potom kus peši. Keď sa dá, treba si oprať veci, alebo niečo urobiť, prípadne vybehneme vonku ku chlapcom. Nemali by sme ich vraj odvádzať od športu pexesom, tak sa maximálne s nimi chvíľu rozprávame, prípadne ma učia svahilské pesničky. No a Monika minule hrala aj volejbal s dievčatami, ktoré sa pripravujú na súťaž Jesus Cup. V utorky a štvrtky a občas cez víkend chodíme k sestre Mary Jane. Je to tu kúsok odtiaľto a sestra sa spolu s jedným vysokoškolákom, jednou krajčírkou a ďalším dievčaťom stará o 21 detí. Snažíme sa ich trochu doučovať, ja angličtinu, Monika matematiku. Včera sme tam boli celé dopoludnie. Deti spolu vraj aj s Aďou a Klárkou robili krásne náhrdelníky z obyčajných a papierových korálok a nejaké ružence a náušnice. Sú naozaj krásne. Teraz to pobalili a my sme na to písali, že ide o výrobky detí a koľko krát by sa mal daný náhrdelník obtočiť okolo krku. Napokon sme to zbalili a všetko by sa to malo poslať cez nejakých ľudí predať na Slovensko. Veď peniaze nepadajú z neba a v takej veľkej rodine sa vždy zídu. Pomohli sme aj s výrobou náramkov a dnes sa chystáme zas.
Keď nie sme u sestry, okolo siedmej chodíme na večernú modlitbu spojenú s adoráciou, ináč prichádzame okolo pol ôsmej na večeru. O pol deviatej je ruženec s večerným slovkom, prípadne aj s krátkym videom a potom ešte správy, alebo v sobotu film. No musím povedať, že tunajší chlapci vstávajú ráno starší o pol piatej, mladší o pol šiestej, deň majú naplnený učením, prácou, športom a hoci majú poobede nejaké voľno, na správach takmer celá miestnosť doslova potichu chrápe a potom sa ešte učia a večierku majú o pol jedenástej.
Soboty trávime rôzne, ak sa práve nevenujeme chlapcom alebo nie sme u sestry, sú také voľnejšie a tiež nedeľňajšie popoludnie. Minulú nedeľu sme boli na omši v slume Kuwinda...takmer akoby som videla rómsku osadu. No ľudia zo slumu ktorí boli v kostole boli oblečení veľmi slušne, vrátane detí.
Ako bývame? V dobrovoľníckom domčeku bývame spolu s Luciou zo Slovenska, ktorá je tu ešte do marca a s dvoma kenskými učiteľkami a vo vedľajšom domčeku býva Simon z Anglicka. Od desiatej večer tu pobehujú obrovské strážne vlčiaky, pred ktorými nás chráni vo dvore asi ešte väčší pes Shadow. Keď vyskočí, oprie sa mi o plece a keď sa chce hrať, nechce ma pustiť dnu, skáče a chytá mi ruky do zubov. Okrem mravcov som  vo vnútri žiadne zvery nevidela, a až mi je čudné, že nemusím každé ráno keď vstávam svietiť baterkou do šľapiek, či v nich nemám škorpióny. Ale vraj občas sa tu objaví tarantula, našťastie sme ešte nemali s ňou to potešenie.
Pokiaľ ide o počasie, rána sú tu veľmi chladné a to mám dlhé nohavice, tielko, tričko, košeľu a vetrovku, no len čo začne silnejšie svietiť slnko, je poriadne teplo. No nie až tak ako v Sudáne a nie tak prašno.
Večeriame a modlíme sa spolu s prenovicmi. Sú veľmi milí a úslužní, keď v kuchyni netečie voda na riady, donesú :-) Väčšina z nich je z Tanzánie, niektorí z Kene a brat Marko je zo Sudánu. Pozná decká z Tonj, lebo tam strávil 7 mesiacov. Takže mam s kým rečniť o Sudáne. A tiež so Simonom a Filipom, ktorí tam boli nerozprávame takmer o ničom inom. Aspoň že tak, keď Moniku moje neustále vyspevovanie dinkovských pesničiek a rozprávanie o Sudáne už takmer privádza do šialenstva :-)
No sú to neporovnateľné svety. Tu civilizácia, tam stratený svet „sto rokov za opicami“. No tu aj tam deti trpia, hoci inými problémami. A práve medzi týmito problémami tým viac vynikne to, čo tu robia misionári. Dávajú väčšie šance, nádej do budúcnosti, ľudskejšie životné podmienky, učia ako žiť, ako mať rád, ako slúžiť. No vidno, že tu majú deti aspoň nejakú nádej do budúcnosti – keď sa snažia, s pomocou misionárov môžu vyštudovať, dokonca aj vysokú školu a nájsť si prácu. V Sudáne zatiaľ takúto možnosť majú máloktorí. A čo v Tonj? Akú majú šancu? Akú prácu si môžu nájsť? Veď jediné dobre platené zamestnanie je vojak. Čo môže robiť dievča, ktoré vlastní rodičia predajú možno ešte ako dieťa? Tu v Nairobi majú aj väčší rozhľad, môžu viac vidieť do iného sveta, dokonca si umývajú zuby kefkou a pastou (v Tonj dreveným konárikom), a vzdelanie im otvára dvere do života.
Tu v Nairobi sa cítime takmer ako v Európe v nejakom veľkom meste. Teplá voda, čisto, výdobytky civilizácie, obchody, kvalitná nemocnica, množstvo bielych ľudí, znesiteľnejšie počasie... No ja stále čakám, kedy sa budeme môcť vrátiť do nehostinného Sudánu, k výbušným a tvrdohlavým Dinkom, ktorí však keď sa niečím nadchnú, vedia ísť za svojim a vedia mať radi tak veľmi, ako dokážu nenávidieť. Vedia sa učiť dobru a rozdať aj to posledné, hoci ich častá veta je „Give me...“  Denne sa modlím za to, aby tam situácia po referende bola taká, aby sme sa tam mohli vrátiť. Zatiaľ je tam pokoj. Podľa štatistík hlasovalo vraj 99% zaregistrovaných a vraj väčšina za rozdelenie, no oficiálne by mali byť výsledky 14.2. Verím, že aj potom situácia ostane pokojná. No už teraz zo severu odchádzajú južania „domov“. Píšem to v úvodzovkách, lebo nemajú domov, nebudú mať čo jesť, nemajú nič. Už teraz mnohí provizórne bývajú v školách, no čo s nimi bude v marci, keď sa školy otvoria? A keď sa financiami zo zdrojov nabalia bohatí jednotlivci a ostatní budú trpieť hladom a nedostatkom? Ide tam o veľa. Môže byť reálne, že ak by sa začalo bojovať, chlapci s ktorými som sedávala pri gitare pôjdu bojovať, zabíjať, že deťúšiky sa nedočkajú dospelosti a že aj ďalšie generácie budú trpieť tým, čím doteraz.
Tak na dnes asi toľko. S Monikou a Luciou vás všetkých pozdravujeme, ďakujeme za všetky povzbudenia a modlitby a aj naďalej vás prosíme o modlitby za nás, za mier v Sudáne, za naše sudánske a kenské deti. Nech vás všetkých Pán sprevádza +