Sudán - Tonj, 7. 11. 2010

Záverečné skúšk...
Záverečné skúšky, stredoškoláci - angličina, siedmaci - science, nov. 2010 Záverečné skúšky, stredoškoláci - angličina, siedmaci - science, nov. 2010
Srdečne vás pozdravujeme z Tonj
Konečne po niekoľkých dňoch ide internet dostatočne dobre na to, aby som mohla aspoň čo-to napísať a pridať zopár fotiek.
Čím dlhšie sme tu, tým viac poznávame ľudí, kultúru, odlišnosti...
Minulý víkend sme mali oddychovejší, keďže na stavbe novej budovy sa musí niečo dorobiť a pripojiť voda, kým budeme môcť my pokračovať v práci a jeden deň nešiel ani počítač v rádiu...

 

Ďalšie doobedia až do stredy sme strávili v rádiu a vo štvrtok a piatok sme boli v škole. Začali totiž záverečné skúšky a tak sme trošku robili dozor pri testoch. Ako tu vyzerá škola? Má asi 1200 žiakov, z toho asi 900 je na základnej, ostatní na strednej škole. Žiaci základnej školy (primary school, 1-8 roč.) robia testy z 5 predmetov – angličtina, matematika, science (niečo ako biológia s fyzikou dokopy),  CRE (katolícke náboženstvo) social studies (o spoločnosti, o živote), stredoškoláci (secondary school) majú 10 predmetov, aj také ako biológia, chémia, história,..... Primary majú jednu skúšku denne, secondary dve. Musia získať aspoň 50% z plného počtu bodov, ak chcú ísť do ďalšieho ročníka, pričom nezáleží, koľko bodov majú z ktorého predmetu, ale aký je celkový súčet bodov. Čo sa týka náročnosti otázok, je to asi porovnateľné s našimi, možno angličtina je zameraná viac na porozumenie, história na dejiny Afriky, Sudánu, náboženstvo dosť podrobné... Neviem to až tak porovnať, keďže my sme prepisovali hlavne testy pre staršie ročníky.
Takže my sme pekne dostali tašky s testami, papiere na poznačenie dochádzky a čisté papiere. Nabehli sme do pozmetanej triedy, vyšupli z nej žiakov a púšťali ich po jednom podľa čísel, pričom sme si značili kto prišiel, kto nie. Starší sa rozsadili sami, mladších sme museli rozsadiť, lebo boli pomiešaní, aby nepísali všetci naraz ten istý test. Napríklad vo štvrtok som bola doobeda v triede kde boli žiaci 5., 6. a 7. triedy, poobede som mala dva ročníky stredoškolákov, v piatok som mala pokope siedmakov a stredoškolákov. Dokopy máte v triede asi 35-50 žiakov, poväčšine chlapcov rôzneho veku. Treba im rozdať otázky a čisté papiere a oddozorovať dve šesťdesiatminútové hodiny. Občas si niekto vypýta papier, vysvetlenie otázky a pod., ale prebieha to celkom pokojne. Stredoškoláci sa väčšinou správajú totálne ticho, ani sa nepokúšajú odpisovať... mladší sa občas snažia našepkávať, ale ináč je to „iná“ disciplína... Také ticho, že počuť aj jaštericu prebehnúť popod lavice a kozu, ako si pred dverami odhrýza z riadkovaného papiera...
Poobedia trávime aj naďalej zväčša s deťmi. Niekoľkí chlapci chodia hrať na gitare, ďalší sa chcú učiť čítať a písať, iní jednoducho hrať, pretláčať (dvaja černoškovia na jedno biele dievča... trochu priveľa :-) ), alebo len posedieť...
A opäť niečo o živote miestnych ľudí... Ešte mi celkom neprestalo byť čudné, že sa tu chlapci a muži vodia za ruky. Tu je to prejav kamarátstva, nič iné sa za tým nehľadá. Pokiaľ by sa za ruky nedržali, mohlo by to znamenať, že sú pohnevaní, alebo že majú medzi sebou nejaký problém...
Muž máva svoj dom plus každá jeho manželka s deťmi má ďalší. V jednom dome často býva aj 15 detí. Tieto domy sú v jednom dvore (niekedy majú aj plot z konárov) a niekedy sú v tom istom dvore aj domy mužovho brata a jeho manželiek,..... Keď bolo mokro, chlapci museli ísť na internát až z Rumbeku pešo – vyše 120 km za asi 2 a pol dňa aj so všetkými vecami.... A to tieto deti, ktoré môžu chodiť do školy, dokonca bývať na internáte sú tie šťastnejšie.... No iné nemajú ani túto možnosť. Pritom sú to deti s túžbami ako tie naše... Chlapci sú hraví a prudkí, ale nežní k maličkým a slabým. Jeden chce byť lekárom, iný žurnalistom, ďalší, pilotom, ďalší kňazom, iný sa chce len naučiť hrať na gitare, a jeden mi už vyše týždňa sľubuje krokodíla :-)  No idú prázdniny a oni sa opäť vrátia do hlinených domcov ku kravám, aby sa raz mohli aspoň oženiť... A dievčatá? Tých je v škole málo. Už od rána vystávajú pri studniach dlhé rady na vodu, už ako maličké sa starajú o najmladších súrodencov a raz sa možno aj proti svojej vôli budú musieť vydať. Rodičia ich „predajú“ za stádo kráv, aby sa ich brat mal za čo oženiť. Tak to tu chodí...
Santino minule povedal, že na prázdniny pôjde do cattle campu. Bude sa tam starať o svoje kravy a piť mlieko, aby mal takéééé veľké brucho (čím viac kráv a čím väčšie brucho, tým väčšia šanca oženiť sa). A opýtal sa ma, či tam nechcem ísť s ním :-) A to môže mať okolo 17 rokov :-) Ináč tu ma už deti volajú všelijako. Už nie Monika, ale Raneta, Rena, teacher, mama (to jeden nepočujúci chlapček), sister..... :-)
A ako sa ináč máme? Celkom dobre :-)  Dosť často mávame ovocie – limetky, papáje, arašidy, občas pomaranče, minule sme dokonca dostali mandarínky....to aby sme boli zdravé :-) Čoraz viac sa nám tu otepľuje, dážď je zriedkavejší, ale komárov je stále veľmi veľa, dokonca sa zdá, že viac ako bolo... Pod oknami sa nám pasú také divé vtáky, veľké asi ako morky, kozy a prasiatka... tie prasiatka budú niekedy opäť na tanieri...ale v stredu sme varili kurča na slovenský spôsob.
Hmmm... Každý deň prináša nové prekvapenia. Niekedy príjemnejšie, inokedy menej príjemné...
Ďakujem že na nás myslíte a opäť prosím o modlitby... za nás, za naše decká, za mier a pokojný priebeh referenda, za pána Charlesa....
Majte sa krásne a požehnane +
Rená(ta) a Monika