Južný Sudán - Tonj, 11. 9. 2011

  11. 9. 2011 Tonj – Juzny Sudan
Pozdravujem z Tonj
Cas tak strasne rychlo leti. Opat presiel dalsi mesiac odkedy som vam poslala posledny e-mail. Uz si skoro ani nepamatam, co vsetko sa za ten cas udialo. Vacsinou som rozbehana, az sa Akec stazoval, ze ma tu na tejto strane misie ani nevidno. No veru, pred prazdninami mal pravdu – tusim som sa tu chodila len

najest, modlit, osprchovat a prenocovat :) a zvysny cas som travila “na druhej strane”, co je zakladna a stredna skola a internat.
V skole sme zopakovali ucivo z troch mesiacov a nastal skuskovy tyzden. Bolo to celkom v pohode, pretoze som vacsinou dozorovala pri starsich ziakoch – od piateho rocnika nahor, a ti sa povacsine spravaju tak slusne (nehovorim, ze sa nikdy nepokusili odpisovat :) ), ze v tom tichu co v triede panuje 2 hodiny zacinaju po stenach zliezat netopiere. Jeden horuci den som ich naratala 33. Popri dozerani aby decka neodpisovali a obcasnej pomoci s tazko pochopitelnymi otazkami som mala cas premyslat nad buducnostou tychto deti. Ti, ktori sa dostanu do skoly su jedni z tych stastnejsich – bud maju na zaplatenie skolskych poplatkov, alebo sa ich niekto s laskou ujal a podporuje ich. Mnohi nasli pomoc zazrakom, viaceri si ju vymodlili – staci sa opytat  Santina, ako Panna Maria po troch Zdravasoch “presvedcila” starsieho brata, aby ho nevzal do cattle campu, ako mu Dominik Savio poslal jedneho brata z Kene za ucitela, alebo ako sa Mario vdaka nieciej pomoci dostal na internat.
No aj tito, aku maju buducnost? Ti sikovnejsi sa dostanu aj na strednu skolu. Mozno ju aj dokoncia, aj ked medzi absolventami nenajdete vela dievcat – stihnu ich vydat skor, tak ako v juli vydali moje dve ziacky – jedna stvrtacka a jedna piatacka sa nevratili do skoly, ako aj dalsie 3 dievcata. No co potom? Vacsina rodin sa snazi dievca co najskor vydat, lebo aj synov treba ozenit, aj krav by bolo treba... a tak tie skoncia v hlinenych domcoch, varia, upratuju, nosia vodu, peru, opravuju strechy, na kolenach manzelovi podavaju jedlo a rodia deti-hlavne aby to boli dievcata. No ked uz je dieta narodene, starostlivost zvacsa preberaju starsi surodenci, nevadi, ze maju tiez len 4-7 rokov. Jedine ked je dieta chore a musi nebodaj ostat v nemocnici, zvacsa prichadza aj muzsky clen rodiny, ci uz otec alebo stryko. Starostlivost o choreho je predsa “prilis dolezita na to, aby toho bola schopna zena”.... Ako to vyzera s chlapcami po skonceni strednej skoly, to je rozne. Rodiny vacsinou nemaju na to, aby zaplatili studium na univerzite a najst si dobru pracu tiez nie je lahke. Mnohi sa zenia, no to tiez zalezi od poctu krav a od rodiny – ci pomozu s kravami, ake dievca si mozu dovolit...nevadi im, ze je chlapec krestan, ak rodina rozhodne, aj on si musi vziat viac ako jednu manzelku. Asi traja z najnovsich absolventov pomahaju v radiu, no mnohi su rozideni...
Moj predmet bol narade az vo stvrtok, takze som sa dovtedy snazila pomoct chlapcom s opakovanim a potom mi zacalo aj opravovanie testov. No skusky napokon skoncili a zacali dvojtyzdnove prazniny. Dievcata isli domov, aj niektori moji gitaristi, ale okrem aspirantov nechali povinne na internate aj osmakov, aby mali lepsie podmienky na studium – pripravu sa na statne skusky, ktore budu mozno niekedy koncom kalendarneho roka. A tak sme mali pekne prazdniny – 2 tyzdne som od pondelka do piatku 3 hodiny denne doucovala siedmich osmakov matematiku. Zopar dni mi aj Monika pomohla s tymi sikovnejsimi a ja som sa snazila nieco natlacit do hlavy tym slabsim, no po dvoch tyzdnoch nie som velmi optimisticka. Dvaja presli ucebnicu matematiky uz takmer do konca, dalsi dvaja nie su sice velmi rychli, ale celkom im to ide, dalsi pochopil aspon to co som vysvetlovala, ale este dvaja  su na tom biedne. Problem im nebude robit ukoncit rocnik, lebo na to staci, aby mali 50 percent suctu bodov zo vsetkych predmetov a s ostatnymi predmetmi nemaju problem. Aj statne testy dufam zvladnu, lebo tie zvladaju vsetci nasi studenti. No prijimacky na strednu skolu obsahuju testy len z matematiky a anglictiny. A oba predmety musia zvladnut aspon na 50%. Budu teda potrebovat aj vela vasich modlitieb.
No vase modlitby tu potrebujeme vsetci – ci uz za nase zdravie, vztahy a fungovanie v komunite (otec Henry odisiel do Korey, no vratil sa a prisiel aj novy br. Peter z Vietnamu), za naplnenie nasho poslania a spravne rozhodnutia. Aj tunajsi ludia potrebuju modlitby. Napriklad jeden vecer pred prazdninami som Janke do nemocnice doviedla Mosesa s malariou a nasla som ju tam naplno pracovat – jedno babatko malo horucku okolo 40, nemocnicna upratovacka Mary tam prisla so syncekom s horuckou a v krcoch a po niekolkych minutach prisla dalsia rodina s dievcatkom v bezvedomi, ktore chvilu vyzeralo akoby uz nezilo a hned nato dostalo krce, ktore nie a nie prestat... Ostavalo uz len sa modlit ... a jedno s deti mohlo odist domov na druhy den, dalsie dve o dva dni. Pan nacuva nasim prosbam, pomaha a robi zazraky, niekedy je tomu az tazko uverit, keby to nebolo take ocividne... Neprijemne je aj “Don Bosco Lake” ako  nazyvame velku mlaku pri skole co som vam uz urcite spominala. Je to liahen komarov a myslim ze aj preto su nasi chlapci neustale chori. Vcera sa tu dovliekol Chirillo s malariou pomaly na odpadnutie, minuly tyzden to bol Santino, ktory mal este aj nohu opuchnutu z pozicanych gumakov, a predtym dalsi,... niektorych to teraz chyta aj raz za jeden-dva mesiace. Vdaka Panu Bohu a mnohym modlitbam, zatial sa z toho vzdy dostali, no niekedy to tu ma Janka ozaj nevesele. Napriklad pred dvoma tyzdnami jej pri vychode z kostola ktosi povedal, ze v nemocnici nejaka zena rodi. Janka aj sestry vsak boli vsetky v kostole a o nicom nevedeli a nemocnica bola zatvorena.... po prichode sme medzi lavickami pod pristreskom nasli mladu zenu po porode. Babatko nezilo a bolo v satke zabalene pod lavickou. O niekolko minut zena s pomocou pribuznych odkracala domov, pochovat si dietatko.... Aj taketo sa stava... Aj taketo chvile preziva mnoho ludi tu naokolo. Smutne chvile v ktorych jedinu nadej a silu vstat a vykrocit dalej davaju pribuzni a viera. No tu je este stale mnoho takych, ktori v najkrizovejsich situaciach namiesto hladania pomoci v Bohu po prvom neuspechu odchadzaju za miestnym carodejnikom ci samanom zvanym kudur (s makcenom na d). Je vsak nadherne, ako nie len prosit, ale aj dakovat za kazdodenny zivot a Boziu pomoc dokazu decka z internatu. Vedia byt velmi vdacni Bohu a ak aj niekedy nedaju najavo vdacnost ludom, da sa vycitit cez ich dakovanie Bohu za tych, ktori im pomahaju, cez obcasne nesmele vyjadrenia vdacnosti a lasky.
Prazdninove popoludnia som travila s gitaristami, ktori tu ostali a pribudli aj dalsi, ci uz jeden novy, alebo taki, ktori pre skolske povinnosti dost dlho na gitaru nemali cas. Dnes je posledny den prazdnin a tak sa chlapci a dievcata pomaly vracaju. Volne dni travili so svojimi rodinami, chlapci z Rumbeku u sestier Matky Terezy z ktorych jedna je slovenka. Odpocivali, pomahali ak bolo treba, hrali sa,.... Chlapci, ktori tu ostali, si radi viacej pospali, zahrali basketbal, volejbal alebo futbal. Zorganizovali aj nejaky zapas, na ktory som Santinovi pozicala moj MP3 prehravac, takze v Juznom Sudane zneli aj slovenske pesnicky :)
Este pred prazdninami tu bola velka slavnost. Kedze dieceza Rumbek je po umrti biskupa Mazolarriho bez biskupa, prisiel sem biskup z Wau aby odsluzil sviatosti mnohim katechumenom, ci uz tu v Tonj, v Tieth alebo v Aguku. Katechumenov boli stovky. Len tu v Tonj 336 mladych ludi prijalo sviatost krstu, birmovania, alebo pristupilo k prvemu svatemu prijimaniu. Boli medzi nimi aj nase dievcata a chlapci z internatov, ale aj mnohi ini, i stvrtaci a piataci, ktorych s Monikou ucime.
Nemozem nespomenut rozlucku s o. Cyrilom, ktory sa vratil po duchovnych cviceniach a z Madridu a definitivne odisiel do Juby, odkial nas hadam niekedy bude chodit navstivit. Chlapci mu pripravili krasny rozluckovy program s tancami a spevom v arabcine, anglictine, dinka a dokonca aj nejakom nigerijskom jazyku.
Pocasie je momentalne dost premenlive vacsinou je velmi teplo, ale prsi takmer kazdy den a dazde su nie len prudke, ale aj trvaju dlhsie. Obcas sa dokonca treba v noci prikryt :) Ak nadranom alebo rano prsi, znamena to, ze deti nepridu do skoly, dospeli do zamestania, do nemocnice,... Skola sa otvori o pol hodiny-hodinu neskor, kucharky pridu az ked je pekne, pacienti do nemocnice sa trusia len po jednom... No na jednej strane to aj chapem – tu prsiplaste alebo dazdniky do dazda nemaju (ked neratam male farebne slnecniky co pouzivaju pri tradicnych svadobnych tancoch), ani nepremokave topanky alebo gumaky. A cez hnede mlaky do pol lytok, alebo blato, ktore vam moze siahat po clenky sa veru v slapkach a zabkach velmi chodit neda. Tak aj minuly tyzden jedno rano prsalo – na omsu vela ludi neprislo a miestne kucharky prichadzali ovela neskor, takze aj ja som s matematikou zacala o hodinu neskor, este ma aj chlapci presvedcili na ranajky s nimi – so strachom som sa dala nahovorit na poridge, co je nieco ako nasa krupicna kasa, ale je vyrobeny zo sorghumovej muky a chuti ako pripaleny. Nastastie mi z toho nic nebolo, a hoci o hygiene tamojsich kucharok radsej premyslat nebudem, zaludok to zvladol. Veru chlapcom nezavidim. Dostavaju stravu z WFP, pre ktory papiere robi Monika. No je to strava, ktora polovici chlapcov sposobuje prinajlepsom palenie zahy a Janka hovori, ze im z toho hrozi aj zapal zaludka - sorghum z ktoreho pripravuju asidu alebo poridge, druh zltej sosovice ktoru jedia casto nedovarenu alebo fazula... a tusim ze dostavaju aj trochu oleja a sol. Vypomoct si mozu len obcas nejakou listovou zeleninou alebo tekvickou zo zahrady, no co je to pre 34 hladnych chalanov, z ktorych mnohi su  vekom uz dospeli... Z arasidov a maize (ako kukurica) im nevzislo takmer nic. Skoda ze manga dozrievaju len raz do roka, ale aspon vtedy maju trosku vitaminov. A to mozu byt stastni, ze na rozdiel od vacsiny ludi naokolo, tu maju vobec co jest.
Pomaly budem koncit, cas uteka, no musim povedat, ze inokedy pisem po kuskoch, kedze nestiham, ale dnes, asi preto ze su prazdniny, som pisanie prerusila iba raz. Isla som osetrit Abrahamovi ranu na nohe, ktora sa uz vari mesiac nie a nie uplne zahojit. A este som pripravovala izbu pre biskupa Rudolfa, ktory sa tu dnes ma zastavit.
A tak si tu zijeme, neustale zahrnani Bozou pomocou a laskou. Preto vam vsetkym velmi dakujem za vase modlitby a obety a prosim, aby ste v nich neustavali, lebo cez ne robite vela dobra a vyprosujete Bozie pozehnanie pre nas i pre seba, lebo takto na dialku sirite Boziu lasku medzi tymi, ktori na tom po mnohych strankach nie su tak dobre ako my.
Majte sa tam na Slovensku krasne. Myslime na vas a ste v nasich srdciach a modlitbach. Krasne a pozehnane jesenne dni vam praju
Renata – Ayen, Monika – Achol a Janka – Aluel
GBY +